Bojovníčka sily (občasník)

11.1

„Zdravím, Ben...“
Poe, ktorý si ich zrejme vskutku musel všimnúť sa rozhodol pozdraviť jej snúbenca.
Kylo Ren len stroho prikývol.
„Nemôžem povedať, že by potešenie bolo na mojej strane, Dameron... priveľmi často mi otravuješ život... ty aj ten tvoj droid...“
BB-8 sa však dostal k nim a chystal sa skúsiť ten istý trik ako na ňu aj na Kyla.
To sa vskutku nemuselo skončiť dobre. Lia chvíľu uvažovala nad tým, že ho zastaví, ale keď sa zatváril tak roztomilo a vytiahol to svoje robotické rameno, akosi nemala to srdce ho jednoducho odohnať, aj keď mu hrozilo, že oňho príde.
„Čo má...“ začal Ren podozrievavo, no keď mu BB núkal X-wing stíhačku, presnejšie jej malý model, neubránila sa úsmevu, skrátka nebolo možné sa na tom nebaviť.
„Neboj sa, BB rozdáva darčeky už od rána, a keďže sa pokúšame aj o mier aj ty predsa musíš niečo dostať...“
Ren sa zatváril, akoby to bola nejaká nálož, no aj tak veľmi pomaly a obozretne prijal od BB-8 hračku.
Lia si priala, aby mala nejaké zariadenie, ktoré by jej umožnilo  to zaznamenať, lebo  sa obávala, že podobná situácia sa už opakovať nebude.
„A kde je ten tvoj priateľ, ten zradca a to jeho dievča?“
Jeho dievča, myslel tým, priala si, aby nežiarlila, no zrazu si uvedomila, že zovrela Renovu ruku pevnejšie.
„Nie je tu ani on ani ... akosi nesúhlasia s generálkinými pokusmi, no možno je to len zámienka, aby mohli byť spolu... tak ako vy dvaja... samozrejme....“ dodal a premeriaval si Rena rovnako pozorne ako Lia, ktorá práve teraz najviac sledovala jeho reakciu.
Chladnú, nezúčastnenú, bez akejkoľvek zmienky o hneve či žiarlivosti. Generálka bezpochyby vedela, že by ich prítomnosť mohla výrazne narušiť rokovania a prekaziť jej plány, preto zrejme nemala žiadne námietky proti takémuto riešeniu.
„Aj ty sa radšej drž ďalej...“ varoval ho Ren, dosť útočne, no Poe si z toho zjavne nič nerobil.
„Rád som ťa opäť videl, Ben...“ povedal tak bezstarostne, až ju z toho zamrazilo, lebo ona by si nedokázala udržať tento prístup, keby hovorila takpovediac s nepriateľom. No aj k nej sa správal týmto spôsobom a dosť dobre sa vďaka tomu bavila, čo bolo svojím spôsobom príjemné rozptýlenie.
To bolo bezpochyby všetko, okrem zvlášť ostražitých pohľadov, čo stihli zažiť skôr než sa za nimi zavreli dvere ich takpovediac ďalšej izby, keďže generálka hovorila o tom, že je aj Renova, to bola jedna z tých spomienok, ktoré ju predtým zrejme upokojili natoľko, že bola spokojná s týmto označením.
No aj tak ju opäť premkol strach, keď mu čelila sama, keď tie dvere boli jedinou vecou, ktorá ich oddeľovala od vonkajšieho sveta, ale zároveň...
„Najvyšší vodca Ren, teraz si najvyšší vodca Ren?“ to povedala ako prvé, kým sa on obzeral po izbe, akoby na nej hľadal nejakú nezrovnalosť.
„Do určitej miery, áno Snoke mi predal väčšinu právomocí, keď som ťa poslúchol a stal som sa bojovníkom sily, povedzme, že nemal veľmi na výber... než vyhovárať sa na trvalú indispozíciu...“
Uľavilo sa jej, že jej majster žije, nebolo by to dobré znamenie, keby... ale aj tak... poslúchol ju... on to urobil, aj keď jej dal jasne najavo, že niečo také neprijme ani...
No zrejme nemal na výber, ak chcel zabrániť istým nebezpečným dôsledkom. „No trvalo mi to dlho, dlhšie než som čakal... kým som si zvykol na to nové rozloženie sily... Ale mala si pravdu, Lia... bolesť je preč, a ostáva len čistá sila, nič viac... než túžba...“
Priblížil sa k nej, opäť, no ona o pár krokov cúvla, akoby snáď...
„Ren...“ oslovila ho obozretne... akoby snáď... áno iste vedela, že ... tušila, že ale aj napriek ich príjemnému zvítaniu teraz boli osamote a ... mohlo sa stať čokoľvek, čo by ...
„Neboj sa, tak je to v poriadku... rozumiem tomu čo sa stalo... viem, že moja matka...“
No ona stále cúvala, stále akoby narážala na ten istý problém, ktorý sa v nej objavil až teraz, keď... pochopila, že... až teraz, keď si myslela a cítila, že by... jeho sila mohla byť iná než...
„Priznám sa, že som ju trochu podceňovala, no je Skywalkerová, má v sebe tú... časť, ktorú... ale na tom teraz nezáleží ja... chcem, aby si vedel, že som ťa nezradila, že som sa k nim nepridala aj napriek tomu, že si tvoju matku vážim a v podstate si neželám, aby sa jej stalo niečo zlé... že rozumiem tomu, čo si myslí a cíti... alebo sa o to aspoň snažím...“
„Raz som ťa už obvinil zo zrady a nemal som na to právo, neurobil by som to znovu... nemusíš sa báť toho, že by som opäť urobil rovnakú chybu.... veľmi si mi chýbala, Lia... nemusíš predo mnou utekať... ani vonku ani v súkromí sa ti so mnou nestane nič, čo by ťa mohlo ohroziť... Som tvojím bojovníkom sily a ty si mojou... potrebujem, aby si stála pri mne, nič iné ma nemôže upokojiť...“
Konečne sa dokázala zastaviť. Konečne mohla takpovediac opäť voľne dýchať a necítiť ťarchu toho vnútorného boja, ktorý napriek všetkému bol súčasťou každého jedného dňa, konečne opäť videla aj inak, než len pomocou sily, keď sa jej dokázala pustiť a dôverovať aj svojmu vlastnému úsudku.
Jeho objatie bolo ako oslobodenie sa od temnoty aj od svetla, ako prijatie niečoho čo obe smerovania spájalo do niečoho nového a slovami neopísateľného.
„Ale ja som... vyzerám teraz tak...“
Pošepol jej, ako podľa neho vyzerá a ona pocítila ako ju zaliala horúca vlna. Ako sa v nej opäť prebúdzajú túžby, o ktorých si myslela, že bez neho takmer ani neexistujú.
Díval sa jej do očí, keď jej pomaly rozopínal šnúrky na jej šatách a nechával ich pomaly skĺznuť po jej tele.
Plne sa odovzdávala do jeho rúk, túžila po intimite jeho dotykov, po ubezpečení, že bude opäť súčasťou jej tela a nielen spomienok a túžob. Myslela naňho ako na jednu z tých zakázaných myšlienok, ktoré by zmazali všetko ostatné.
Iný pocit.
Nebezpečný.
No priaznivý ako dotyk niečoho, čo jej chýbalo najviac na svete, no zároveň aj... bolo súčasťou jej samej, ako niečo vďaka čomu bola milovaná.
Aj ona, aj osoba, ktorá sa nechávala ovládať vnútornou temnotou, no stále bola človekom, stále mala v sebe ten druh ľudskosti, ktorý akoby aj temnota nedokázala zabiť.
No bola tu aj... obava, že by sa mohlo stať niečo, čo by... niečo čo by ... znepokojilo... aj keď k tomu nemala dôvod... nemala v úmysle mu to povedať, no jej tvár ju zrejme prezradila...
„Neboj sa, budem opatrný, Lia...“
Prikývla, spokojná s tým, že to povedal, spokojná s tým ubezpečením, ktorému plne dôverovala.
Očakávanie napĺňajúce všetko ostatné, čo kedy mohla stratiť, či získať, ako tá osudovosť toho okamihu, keď siahla na zapínanie jeho odevu, keď jej ruky automaticky vykonávali tú činnosť, no zároveň aj ... boli ovládané chvením, ktoré nemohla zastaviť.
Nové stopy po bojoch, kým jej telo, bolo akoby zbavené všetkých stôp, akoby nepoznačené ničím iným než novým životom. Chcela ich zmazať svojimi bozkami, chcela by cítil, že pre ňu niečo znamenajú...
Ničím iným než spojením temnoty a svetla jeho objatie, ktoré ju naplnilo pocitom, že to čo sa stalo, že všetky tie spomienky spájajúce sa s týmto miesto sa nevyrovnajú tomu, čo cíti, keď sú spolu.
Cítila svojho bojovníka sily, absolútne ovládaná jeho vplyvom, šťastná, v jeho objatí strach ustupoval pod vplyvom jej lásky, cítila každý jeho pohyb, každý jeho bozk a jej odpoveď, každé ubezpečenie, že je milovaná, a že bude bez ohľadu na to, čo by sa mohlo stať... bez ohľadu na akúkoľvek prekážku... 
Tak dlho až kým sa ten pocit, tak dlho až kým sa jeho prítomnosť v jej tele nestala zdrojom rozkoše ovládajúcej všetko, až kým láska nebola dôležitejšia než temnota. Keď ona bola v jeho pohľade a on bol súčasťou toho jej, neoddeliteľnou.

poznámka: predsvadobná noc, no čo už dlho boli od seba, tak všetko ostatné počká... :D nič čo myslíte bude mať ešte BB-8 príležitosť niečím potešiť Rena, prípadne sa obávať, že by mohol byť chudák rozložený na pár menších častí, ak ho niečím nahnevá. Ďakujem za podporu. Mám aj iné liaren nápady, ale sústredím sa teraz hlavne na tento, po jeho dokončení sa uvidí, ale liaren ma každopádne baví, myslím si, že majú potenciál :D