Bojovníčka sily (občasník)

12.2

Na druhý deň ráno bola ovládaná inou náladou, aj keď sa stále ešte hnevala, na Rena, na to, že si dovolil požiadať Snoka, aby ju zbavil jej funkcie generála, na to, že si myslel, že je slabá a nedokáže pokračovať vo svojej kariére len preto, lebo teraz bude mať aj iné povinnosti.
Aj to, že jej meč odovzdal tak ľahko sa jej dotklo, nedokázala to len tak ľahko prekonať.
Potrebovala viac než obyčajné ospravedlnenie, viac než ubezpečenie, že jej verí.
No už sa nesnažila ujsť, aspoň nie takto, nechcela spôsobiť ich synovi... žiadne komplikácie... rozum sa jej vrátil  a vášne museli pod jeho vplyvom ustúpiť.
Možno preto stála predtým zrkadlom, možno preto si napokon obliekla tú spodnú bielizeň, ktorú si vybrala k svadobným šatám, peknú, no bezpochyby vzhľadom na jej stav aj pohodlnú.
A stále zvažovala či...
No všetko teraz záviselo hlavne od Rena, od toho čo jej povie a ako sa bude obhajovať, od toho či mu skutočne záleží na tom, aby sa napriek ich momentálnym nezhodám už stala jeho manželkou, alebo ...
Dovtedy sa nemienila ani len pohnúť, aj keď prípravy zatiaľ pokračovali, lebo nedala žiadny ďalší pokyn na ich zrušenie, iba ten jediný, ktorý zrejme ani len za pokyn nepočítali, keďže nebola úplne pri zmysloch.
Preto čakala, že za ňou príde a pokúsi sa ešte raz medzi nimi urovnať veci, aspoň, že prejaví tú snahu.
Teraz mala viac menej, len jeho a generálku. Issah už za ňou nechodila, zrejme jej to rodičia zakázali kvôli Renovi a ona nechcela zbytočne provokovať. No aj tak sa na ňu párkrát to milé dievčatko ukradomky pozrelo a ona stále cítila istú spriaznenosť medzi nimi.
Usmiala sa na ňu, keď ju ráno videla prechádzať okolo a Issah jej úsmev opätovala.
Nič sa nezmenilo, len musela poslúchať svojich rodičov, no stále ju mala rada, to jej stačilo na to, aby mala omnoho lepšiu náladu.
No predsa len cítila isté ohrozenie, keď pocítila Renovu silu, keď počula jeho kroky, no neotočila sa smerom k nemu, len sa ďalej na seba dívala, na tú Liu, ktorou teraz bola.
Na tú zmenu, ktorej príčinou bol aj on sám, lebo predtým neexistovalo skutočne nič iné len nekonečné vojny, len boj, sila a jej majster, a občas sa jej zdalo, že... ale to už bola len ďalšia záležitosť, ktorá ju dokázala nahnevať takmer až do nepríčetnosti, preto sa jej teraz radšej ani len nedotýkala.
„Dobré ráno, Lia...“ pozdravil ju.
Počula jeho hlas, ktorý znel pokojne, akoby absolvoval pomerne dlhé meditačné cvičenie, nič iné mu zrejme neostávalo, a ona oceňovala, že sa tu práve teraz objavil, aj napriek tomu, že boli pohádaní, čo však neznamenalo, že mu mienila čokoľvek uľahčiť.
Aj keď dnes bol skôr jeden z tých dní, keď ju jej vlastné ja zrádzalo a túžilo po ňom.
„Dobré ráno, Ren...“ odvetila neutrálne a len veľmi pomaly a opatrne sa obrátila k nemu.
Chvíľu na ňu hľadel, na jej prsia, ktoré boli teraz takpovediac... a ona ho nechala... bezpochyby sa mal na čo dívať a ona sa cítila žiadaná a aspoň do istej miery spokojná s tým, že v ňom vzbudzuje tieto druhy pocitov. Istý čas sa obávala, že keď bude tehotná, bude sa na ňu dívať inak a nebude sa jej chcieť ani len dotknúť, no ona práve teraz dotyk potrebovala najviac... do istej miery oceňovala aj jeho starostlivosť...
Na chvíľu si priala zabudnúť na to... všetko, čo... a len sa odovzdať tomu jeho pohľadu, len ho trochu provokovať, aby pochopil s kým má tú česť...
„Dnes sa tu však nezdržíš veľmi dlho... budeš to mať už čoskoro zakázané...“
Zamračil sa.
„Lia...“ napomenul ju, no nie veľmi ostro.
„Keď sa prezlečiem do svadobných šiat, tak tu byť nemusíš... je to síce len stará povera, ale to niektorí hovoria aj o sile... že je to len mýtus a vidíš ako to napokon vždy dopadne...“
Chvíľu sa tváril, akoby sa mu uľavilo, keď povedala tie slová, no ešte ani zďaleka nebol koniec, ešte to mohol pokojne pokaziť a ona čakala či náhodou neurobí niečo, čo ju prinúti opäť zmeniť názor.
„Nechcel som, aby si si myslela, že ti nedôverujem, nemal som v úmysle ti odobrať všetky prámoci... O rozhodovanie som sa chcel a aj chcem deliť s tebou...“
Namotávanie, tak to by mu šlo, ak sa posnaží, tak je toho skutočne schopný aj keď mu to ešte nejde až tak... no ona to považuje za mimoriadne príjemné, už len to, že sa snaží... aj keď je preňho ťažké o niektorých veciach hovoriť zo ženami... akoby sa ešte stále nezbavil istých pre ňu bezpochyby príjemných zábran.
„Nepodali ti to tým správnym spôsobom, kvôli istým nezhodám, ktoré pretrvávajú aj u nás... Snoke nie je nadšený istými zmenami a snaží sa mi to dať najavo takýmto spôsobom, preto sa postaral, aby si tú správu o zmene dostala ty...“
„Chcem byť tvojím generálom Ren, od toho nemienim ustúpiť, bola som tak vychovaná, aby som stála na bojovom poli... Je to môj život... nepoznám nič iné a neviem či som pripravená niečo iné spoznať...“
„Ale pustiť ťa do prvej línie, do centra bojov, nevieš si predstaviť, aký je to pocit... Nevieš čoho všetkého som schopný, ak by sa ti skutočne niečo stalo... Zrejme si neuvedomuješ, čo všetko...“ nedokončil to, no ona tušila, čo chcel povedať a svojím spôsobom jej imponovalo to, že ju chce chrániť.
„Áno, uvedomujem, ani pre mňa nie je ľahké, keď stojíš na bojovom poli ty, nemysli si, že si neuvedomujem, že aj tebe hrozí nebezpečenstvo, že sú tu stále ešte nepriatelia, ktorí by ...“
chcela, aby to pochopil, že je to jej svet, že nedokáže žiť v inom aj keď ... si uvedomuje svoje povinnosti, aj keď sa teší na veci spojené s jej novým životom, nemôže prestať byť generálom, tak ako to nedokáže urobiť ani jeho matka, ani kvôli nemu.
„Neviem či sa s tým dokážem vyrovnať, nebola si tam v tých posledných dňoch... nevidela si ako som reagoval, keď si bola takpovediac v zajatí, Snoke povedal, že ma nespoznáva, že nevie či čelím nejakému šialenstvo alebo úplnej strate rozvahy... prehrali sme väčšinu bojov, bezpochyby to je jeden z dôvodov prečo dovolil toto mierové rokovanie a prihral mi svoje právomoci...“ priznať to, zrejme preňho nebolo ľahké, lebo zvažoval každé jedno slovo a dlho mu trvalo, kým tie vety poskladal.
„Budem pri tebe a pomôžem ti to zvládnuť... tak ako ty pomôžeš mne... aj pri výchove nášho syna aj pri iných povinnostiach, o všetko sa budeme deliť, ak ma považuješ za seberovnú... za svoju partnerku, budem ňou a môžem ťa ubezpečiť o tom, že nebudeš mať dôvod na sklamanie...“ samozrejme chcela, aby ich chránil, chcela aby stál pri nich a takisto sa nebránila ani tomu, ak sa na istý čas jej povinnosti zmiernia, no mienila dokončiť výcvik a byť tým, k tomu bola vedená... nemohla konať inak, bolo to príliš hlboko v nej samej, obávala sa, že by nedokázala stáť bokom.
„Chýba mi môj meč Ren, tak ako ten tvoj chýba tebe... na tom sa nič nezmenilo... Ak teda ešte stále chceš tú Liu, ktorou som, ak si ochotný ma chcieť aj s mojimi takpovediac... bojovými sklonmi... s mojou temnotou, ktorá bude zrejme v tebe hľadať to svetlo, ktoré potrebuje na to, aby dokázala byť ... Chceš to, Ren? Ak to chceš tak veľmi ako ja... tak nám nič nebude stáť v ceste...“
Dívala sa do jeho očí, čakala na tú odpoveď, ktorá možno zlomí časť z nej, alebo...
Na jediný ústupok z jeho strany.
Na skutočný dôkaz, že dokáže stáť pri nej ako jej partner... aj keď ona stále túži byť aj generálom, tak ako je on pánom rytierov z Renu, že je to súčasť neho, ktorú zrejme nič nemôže zničiť.
„Áno, Lia, chcem to... ale čo sa týka tvojho nasadenia do bojov, o tom ešte budeme diskutovať, aj ty sa musíš zmieriť s tým, že nemôžem len tak v sebe potlačiť túto záležitosť... a nespokojnosť spojenú s tou možnosťou, že by si mohla... byť zranená alebo... teraz je to iné než predtým, nemôžem predstierať, že sa nič nezmenilo...“
„Dobre, som prístupná k ďalším diskusiám, veliteľ Ren... ak mi zatiaľ ponecháte moju funkciu... nateraz síce len formálne, ale aj tak na tom musím trvať.“
„Dohodnuté, generálka Lia...“
Tomu dokázala porozumieť a prijať tento kompromis a nateraz jej to stačilo, keď jej podal ruku, prijala ju. Keď ju objal, neodtiahla sa od neho a aspoň nateraz, chcela zabudnúť na všetko, čo by im mohlo pokaziť ten dôležitý deň, dôležitý pre nich oboch. Aj pre ich syna.

Poznámka: žeby svadba aj tak napokon bola? Nuž uvidíme, Lia má svoje nálady, takže ktovie čo sa ešte môže... :D