Bojovníčka sily (občasník)

12.1

„To ma veľmi teší, lebo už zajtra... to celé vypukne... Zdá sa, že svadba predsa len bude tu... na mieste, ktoré sme si vybrali...“
Potešenie.
Cítila ho, keď to vyslovil, zrejme preto, lebo si v podstate priala, aby im Snoke nedýchal na krk, keď budú riešiť túto záležitosť.
No aj tak to znamenalo, že jeho matka zrejme musela prijať jeho podmienku, ibažeby...“
„Tvoja matka naozaj súhlasila s...“
„Rozhodla sa stáť na mojej strane... som prekvapený a ona bude zrejme ešte viac, keď zistí, kam tým až dospeje... No rozhodol som sa, ju vziať späť, pokiaľ bude aj ona ochotná...“
„Ale nevydajú ho skutočne Prvému rádu, budú sa snažiť z toho vyvliecť... tým, že nevedia kde presne ho práve teraz môžu nájsť, všakže...“ očakávala, že sa budú  pokúšať o niečo také, tá ich loajalita, bola skrátka...
„Nie, drahá, už teraz mu poslali varovanie, ona však ostala s ním, malo to na ňu požadovaný účinok a ani jej učiteľ si s tým zrejme nedokáže poradiť, nepodarí sa mu obnoviť rád, ak sa odovzdá do jeho rúk... zdá sa, že sme nemohli urobiť nič lepšie, než takto môjmu drahému strýkovi sťažiť život...“
Pobozkal ju.
Opäť, cítila v jeho bozku tú zvláštnu pre nich stále ešte akoby neobvyklú formu spolupatričnosti.
A dúfala, že nesťaží život aj jej, aj keď to práve tak nevyzeralo, lebo sa správal skutočne viac než vzorne k nej a jej synovi.
No ona si práve teraz začínala pripadať takmer až neskutočne ťažká, jej pohyby boli obtiažnejšie takmer v každej situácii, no snažila sa udržiavať si aspoň dobrú náladu, ak nič viac...
Renovi zrejme neprekážalo, že nemusí bojovať, že si na seba musí viac dávať pozor a takpovediac je teraz viac dievčaťom, než kedykoľvek predtým. Ona sama si ešte zvykala na tú myšlienku, že sa musí čo sa týkalo svojej ochrany práve teraz spoliehať hlavne naňho.
„A ty... si pripravený na ďalšie... vyjednávanie...“
„Budem sa snažiť veliteľka, no omnoho radšej by som sa venoval vám, ak by ste dovolili...“
Opäť bola tak blízko úsmevu, tak blízko tej takmer až hravej radosti, ktorú si predtým nemohla...
Nechcela práve teraz nikoho trestať a už vôbec nie seba a Ren vyzeral, skutočne takisto mladšie, akoby ho opustili tie starosti súvisiace s velením a inými povinnosťami, práve teraz mal po dlhom čase také to voľnejšie obdobie, čomu aj zodpovedala jeho nálada spojená s nedostatkom tlaku.
„Samozrejme, môj drahý veliteľ, len sa mi pekne venujte, no nemyslite si, že po svadbe mi niekam len tak utečiete... pritiahnem si vás späť hoci aj silou... ak to bude nutné...“
Usmial sa.
Skutočne bol schopný aj on úsmevu, čo bolo dobré znamenie, keďže ešte nedávno... nemal voči tomuto miestu až takú veľkú dôveru ako teraz... No očividne sa otvoril novým možnostiam a takisto trávil aj dosť času s matkou, čo naňho zrejme vplývalo istým spôsobom.
Otcova loď bola stále tu, no celú tú záležitosť v podstate dokázali vyriešiť niečím, čo sa podobalo na dosť divoký rozhovor, ona pritom nebola prítomná no, Ren a priateľ jeho otca si to spolu vydiskutovali takpovediac po starom a odvtedy aspoň na istý čas zavládol pokoj.
„Nikam ti neplánujem ujsť... ani si nevieš predstaviť, ako veľmi chcem, aby sme...“ dôverne sa k nej naklonil a ona... v tej svojej košieľke, ktorú mala predtým pod šatami sa cítila tak odhalene a takisto aj...
„Ale čo nepoviete, drahý Ren... a to ešte nedávno bolo dosť ťažké vás niekam dostať...“
Dovolila mu, aby ju objal zozadu, čo bola práve teraz tá najmenej zložitá pozícia.
Zavrela oči a snažila sa časť toho svojho bremena, akoby presunúť aj naňho, aby si nemyslel, že on si môže užívať, kým ona bude... cítiť... že je s ňou, že ju už neopustí, kvôli ničomu inému ani kvôli žiadnemu rozkazu, ktorý by mohol...
Nevedela kde presne sa ich syn narodí, mala čo sa týka toho akési  zvláštne sny, no zabudla na nich skôr než si ich stihla dať dokopy... jediné čo vedela bolo to, že bude môcť práve vtedy ochutnať dážď a bolesť, ktorá však  k tomu takpovediac patrí.
„Teraz sa zas natrápiš, kým ma dostaneš od seba...“ žartoval s ňou takpovediac uvoľnene a jej to vôbec neprekážalo.
Pokojne to práve teraz mohlo byť aj takto, lebo vedela, že neskôr možno... keď budú musieť opäť čeliť svojim bežným povinnostiam...
Oddala sa tomu príjemnému pocitu, tomu prúdeniu sily, ktoré vnímala, keď sa ich dotýkal.
Keď cítila nadšenú reakciu ich syna, ktorý s nimi takpovediac nadviazal svoj vlastný druh kontaktu.
Jeho pohyby boli vtedy jemnejšie a miernejšie, akoby chápal, čo pre nich znamená ten druh objatia a ona bola svojím spôsobom šťastná, že ich má oboch pri sebe.
No spomenula si aj na objatie, na iný druh objatia, ktorý... súvisel s tým snom... boli tam sami... akoby oddelení od ostatného sveta... boli tam, akoby zo znamením, ktoré považovala predtým za...
Strhla sa.
„Si v poriadku, Lia? Bolí ťa niečo....“
„Nie, ja len... to nič...“ nemala v úmysle mu čokoľvek povedať, poznala históriu jeho starého otca a verila, že najlepšie je v budúcnosti sa priveľmi nevŕtať a radšej sa starať o to, aby aspoň prítomnosť dopadla dobre.
„Len som si na niečo spomenula, ale už je to preč... skutočne nič dôležité...“
No bolo tu niečo čo od neho kvôli svojmu stavu začínala potrebovať.
„Pomôžeš mi obliecť sa a zapnúť si šaty...“ stále nemala pri sebe tie svoje takpovediac pracovné a všetko, čo dostala tu, to sa jej obliekalo ťažšie, lebo si už odvykla na záležitosti tohto druhu.
„Isteže, madam, som vám plne k službám...“ Ren zjavne nemal žiadne námietky proti tomuto druhu pomoci.
„Tvoj syn si vyhradil dosť veľký životný priestor, postupne začína byť čoraz ťažšie sa čo i len otočiť...“
„To nebudeš musieť, ja sa už o to postarám... aby si s tým nemala žiadne starosti...“
„Výborne, veliteľ, hneď sa aj do toho môžete pustiť...“
Odovzdala sa do jeho rúk a dovolila mu, aby jej pomohol, tak ako si to priala, bolo to príjemné, správal sa k nej, akoby to bolo absolútne prirodzené jej týmto spôsobom pomáhať a neodpustil si pár pripomienok voči toľkým zbytočným zipsom a gombíkom.
Odovzdala sa do jeho rúk a dovolila mu, aby jej pomohol, tak ako si to priala, bolo to príjemné, správal sa k nej, akoby to bolo absolútne prirodzené jej týmto spôsobom pomáhať a neodpustil si pár pripomienok voči toľkým zbytočným zipsom a gombíkom.
„Ľúbim ťa, Ren...“ povedala mu na miesto poďakovania, keď bola konečne hotová a pripravená čeliť bežnému životu, takpovediac pre ňu po prvý raz v Odboji, no zároveň stále ešte ako členka Prvého rádu.
„Aj ja teba, inak by som sa predsa netrápil s toľkými...“
„Aspoň vieš, aké je ťažké, žiť bez nanovlákna... tak to vidíš... koľko to dá práce, obliecť sa takýmto spôsobom...“
„Zobliekanie je však o to príjemnejšie, no zdá sa, že sme ešte neskončili...“
Napravil jej sukňu a ona sa opäť privinula bližšie k nemu, skrátka nemohla odolať tej možnosti, že bude opäť v jeho rukách, ešte chvíľu, ešte aspoň nejaký čas, kým budú musieť opäť čeliť svetu.

Poznámka: snád sa páčilo teda, máme pred sebou skôr romantickejšie obdobie, dúfam aspoň... ps: čo poviete na nápad, keby v inej poviedke v liarene bola Lia stormtrooperka a ren by sa s nej šiel zblázniť, teda... nejako by ťažko niesol že ju tam pridelili k nemu :D takú peknú a mladú :D ?