Bojovníčka sily (občasník)

14.3

***
„Čo ti vlastne Snoke povedal o tom svojom rozkaze?“ opýtal sa jej Ren pri raňajkách, keď sa skutočne odvážil zjesť ten jej druhý pokus. No nebolo to po prvý raz čo takpovediac varila, predtým pár vecí pripravila aj svojmu majstrovi, čo on vždy ocenil, keďže varenie nebola jeho doména.
„Povedal mi, aby som si to nebrala osobne, že proti mne nič nemá a nedovolil by ti to dotiahnuť do konca...“ to bolo v skratke všetko čo potreboval o tejto záležitosti vedieť.
„Vrátil mi moje postavenie v Prvom ráde a povedal, že moja pozícia tým nebude nijako ohrozená.“
Niežeby verila absolútne všetkému čo povedal, niežeby jej nebolo jasné, že preňho vždy bude len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, no bolo príjemné počuť, že stále niekam patrí. Odboj bol síce príjemný, no jej temnota tu všetkých skôr odrádzala a vedela, že jej nikdy nebudú veriť tak, ako veria jeden druhému.
O čom sa aj presvedčila, keď šla vrátiť knihu mien. Neboli k nej neúctiví, no vzali si ju len cez dvere a svoju malú kamarátku vidieť nesmela, odkedy sa vrátil Ren.
„To je dobre, ja sám som mu práve teraz dlžný svoj život, preto je dobré, že sa s tebou zmieril a že sú vzťahy medzi vami ako tak v poriadku...“
„Dlžný svoj život?“ to ju natoľko zaujalo, že prestala jesť.
„Vymenil Finna za môj život, za to, aby ma prepustili zo zajatia...“
„Takže Rey, ona... „
„Isteže, šlo jej len oňho, chytili ho a ona nemala žiadnu inú možnosť len ísť vyjednávať so mnou... no mala aj iný plán, ktorý... takpovediac som podcenil situáciu...“
„Takže to ona má teraz aj tvoj meč?“
Vedela, že si ho prevzal skôr než šiel von, že bez neho, nemal v úmysle sa s ňou stretnúť.
„Už nie, vrátila ho späť mojej matke.“
To bolo pre bojovníka dosť ponižujúce, takýmto spôsobom prísť o meč. No zrejme si to tak trochu zaslúžil, keď ju nechcel počúvať a myslel si...
„A o čo šlo tebe, chcel si si ju získať? Chcel si, aby ti dala niečo viac než len prísľub mieru?“
Ren sa párkrát zhlboka nadýchol, kým jej odpovedal.
A opäť vyzeral takmer ako prísny veliteľ, tak znel aj jeho hlas. „Nechcel som od nej nič. Kedy už konečne pochopíš, že... Len počkaj, zrejme si to ty, komu som sa doteraz málo venoval, keď budú okolnosti iné... budem ti zrejme musieť častejšie dokazovať, že... jediná osoba, ktorú chcem mať vo svojej moci si ty...“
Nemala v úmysle mu dať najavo, že ju to potešilo, že tie slová pre ňu niečo znamenajú, namiesto toho len dodala.
„Skutočne je veľmi dobré, že vieš čo chceš, Ren... lebo ja už mám späť svoj meč, tak vieš, čo by to inak mohlo znamenať...“
„Mama ti ho dala?“
„Áno, je celý len a len môj...“
Takmer pobozkala tú rúčku, taká bola nadšená, taká bola šťastná, že jej takmer tancoval v ruke.
„A kde vlastne...“
„Tak to je zatiaľ tajomstvo, pred tebou ho každopádne vyberať nemám, ani pred ostatnými s odboja, takpovediac na mňa čaká...“
„Verím, že časom sa so mnou o to tajomstvo podelíš.“
„Uvidíme.“
Plánovala byť potvora tak dlho ako to bude nutné, možno aj celý život, aby si nemyslel, že si môže robiť čo sa mu len zachce.
„A čo ten tvoj, kedy ho asi tak dostaneš? A masku? Počula som reči, že tvoja mama ju nechala spáliť...“
„To neviem, no predpokladám, že sa ťažko dočkám až takej dôvery, hlavne nie v najbližšej dobe. A čo sa týka masky, pre každý prípad, mám pár náhradných, takže strata jednej nebude znamenať v podstate absolútne nič.“
„Povzbudivé.“
Zamumlala mierne znepokojene, natiahla ruku a dotkla sa jeho tváre. Tá posledná jazva opäť nebola práve na tom najlepšom mieste. Robila ho starším. No s tým teraz vskutku nebolo možné nič urobiť.
„A vieš, že bez masky si celkom pekný, no aj tak... nepomôže ti to, lebo už...“
Obišiel stôl a pristúpil k nej.
„Mám to považovať za kompliment?“
„Pokojne môžete, no nezabúdajte, že...“
Slabá bolesť, na chvíľu ju vyradila z hry, no ona len... privrela oči...
„Lia?“
Znepokojenie v jeho pohľade. Cítila ho, keď sa jej podarilo oči opäť otvoriť. Takmer až istý druh paniky, ktorý ona sama uňho predtým nepoznala...
„To nič, len potrebujem chvíľu...“
Dýchala.
Nič viac nateraz ani urobiť nemohla.
Len čakať...
„Lia, láska, je všetko v poriadku? Ja... potrebuješ pomoc, alebo...“
„Nie, to je v poriadku, len silnejšie kopnutie, nič viac... to sa stáva...“
Bolo to preč.
A ona sa opäť dokázala len usmiať.
„Kde sme to skončili?“
„Neviem, nuž chcela si mi povedať, kde je ukrytý ten tvoj malý  poklad, všakže... tvoj meč je skutočne veľmi dobrý a kvalitný... takmer taký ako ten môj...“
„Dobrý pokus, Kylo Ren...“

Poznámka: čudné pocity, čudný svet, snáď to bude okej... lebo to nie je prvý raz čo som si jednu takto dala do hlávky... samozrejme to podporuje moju paranoju a chorobný strach, takže si to moc neužívam...