Bojovníčka sily (občasník)

12.2 pokračovanie

Prejde tou cestou.
Kvôli nim.
Kvôli tomu všetkému, čomu ešte stále verí aj keď vie, že prídu búrlivé diskusie, ktoré sa môžu skončiť všelijak.
Páči sa jej to napätie, ktoré sa odzrkadľuje v jeho tvári, len preto, lebo ho nechala istý čas čakať.
Páči sa mu, že si ňou nie je istý, že sa nemôže zbaviť určitej nervozity, ktorú ona práve teraz neprežíva, lebo radosť z jeho prítomnosti, z jeho napätého očakávania je silnejšia.
Nič ju nemôže zastaviť, práve teraz ani ona sama aj keď sa o to pokúša, aj keď jej pripomína všetky tie drobné zranenia, ktoré utŕžila odkedy mu vstúpila do cesty.
No možno ich potrebovala, aby sa dokázala k niekomu trochu viac priblížiť, aby dokázala s niekým získať to spojenie, ktoré necítila predtým než jej po prvý raz vstúpil do cesty.
Keď si myslela, že si s ním nikdy nedokáže v ničom porozumieť, keď si myslela, že jej príchod mu je len na príťaž... že je možno mladý, no nikdy s ním nebude taká zábava ako s inými osobami, ktoré mohla kedykoľvek ovplyvniť podľa svojej vôle.
Cítila dotyk svojich šiat na pokožke, cítila to napätie spojené s jej pomalým príchodom na miesto, ktoré si vybrali, na miesto, kde bolo cítiť silu, akoby sem už od dávna patrila.
Na miesto, ktoré akoby sa stalo súčasťou jej srdca ešte skôr než to vôbec dokázala pochopiť.
Bol to iný druh boja než ten, ktorý podstupovala doposiaľ, iný druh nádej či beznádeje, keď kráčala tou cestou ďalej a nevidela nič iné než jeho, necítila nič iné než tlak jeho sily, ktorý sa začínal pomaly ovíjať okolo tej jej a prijímať ju za svoju.
Ich pohľady sa stretli, keď stála na tom mieste, keď podpísali ten formulár a prešli do pre ňu druhej a omnoho menej pokojnej fázy, lebo sa mali chytiť za ruky a podstúpiť tú druhú najsilnejšiu prísahu v ich živote. Tú predtým dali sebe, že sa nenechajú poraziť a túto dajú jeden druhému, aby pochopili, že práve spolu dokážu byť silní.
Opakovali slová ich vlastnej prísahy, čiastočne skôr vojenské než romantické, no ona v nich cítila niečo silné, čo nebolo možné poprieť, niečo čo ju zasiahlo natoľko až takmer uvažovala o tom, že by jej oči mohli ... no rýchlo tú myšlienku zavrhla a spoločne dokončili tie záverečné slová, po ktorých oddávajúci už len zopakoval tú prirodzenú formulku, po ktorej nasledovali otázky.
Tie, otázky, ktoré znamenali všetko a zároveň...
„Áno...“ povedala po istom čase, ktorý si vyhradila na napínanie a váhanie, všimla si, ako pritom Ren znovu znervóznel... ako ju istý čas držal pevnejšie, akoby sa snáď obával, že by mohla... Keď už mala jeho súhlas, cítila, že by mohol... že by dokázal skutočne aj...
Keď ju po prvý raz pobozkal ako jej manžel a ona nevedela, akoby sa mala cítiť.
Nevedela ani presne, o čom by mala práve teraz premýšľať, keď bolo všetko také... keď tá zmes emócií, akoby nemala nikde svoj koniec a ona verila, že možno prídu aj dni, keď o tom celom bude premýšľať v iných súvislostiach, no práve teraz verila tomu, že jej ruku len tak ľahko nepustí...  že nepripustí, aby sa ich svety rozdelili.
Ich obrad bol takpovediac takmer až súkromný, takmer až pokojný, aj keď očakávala komplikácie, k ničomu takému nedošlo, neboli ničím vyrušovaní, zrejme len tlkotom svojich vlastných sŕdc.
Nepotrebovala nič, len cítiť, že jej verí, že stojí po jej boku a nespochybňuje to, čím je...
Predtým ho varovala, to mu nebola schopná len tak ľahko odpustiť, no zdalo sa, že aspoň nateraz toto varovanie dokázal akceptovať.
Ren bol jej manželom a ona si zvykala na to, ako to znie, aké je to zvláštne a zároveň ako si nevie práve teraz predstaviť, že by to malo byť inak... že by sa ho mala úplne vzdať...
No ani vzdať sa seba by nebolo nič čo by dokázala bojovníčka Lia akceptovať.
Nemohla sa úplne vzdať varovania, že by mohla byť zradená, poznala príliš veľa... tých možností, ktoré viedli k ... no myslela si, že by mohol aspoň tentoraz myslieť na niečo iné než len na... Sklonila sa k nemu čo najbližšie, tak blízko ako len dokázala.
„Uvedomuješ si, že teraz si môj Ren, rozumieš tomu, čo to znamená....“
„Áno, Lia, no neviem či si to uvedomuješ aj ty...“ odpovedal jej rovnako drzým tónom ako ona jemu.
Nechala sa ním objať, keď sa vrátili z tej cesty, keď spoločne čelili tomu novému životu, ktorému akoby nikto okrem nich celkom nedôveroval.
To teplo.
Nemohla sa mu ubrániť, ani istému druhu slabosti, ktorá bola miernym znevýhodnením.
No mohla sa oňho oprieť, dnes si dopriala ten luxus niečo také urobiť.
Na ničom inom jej nezáležalo, len na tej možnosti, že dokáže... že práve on... sa k nej opäť skloní...
„Si už unavená?“
„To nič, to prejde...“
Povedala to, aj keď jej svet sa opäť trochu menil, všetko opäť videla z iného uhla a nie práve najbezpečnejším spôsobom.
Práve teraz však nevnímala nič a nikoho iného len jeho, len on pre ňu nepredstavoval ohrozenie. Bola to jedna z jej nálad, nedalo sa nič robiť, len to prijať.
Prešla tou cestou bez pádu a nepotrebovala nič viac. Len cítiť, že je pri nej.

Poznámka: svadba bola.  Nuž uvidíme, čo bude dalej...