Bojovníčka sily (občasník)

kapitola (z) (kniha druhá)

„Nedovolím ti prevziať velenie..."

Nemal v úmysle o tom diskutovať a ani len dopustiť tú možnosť, že by skutočne ... aj keď bola situácia nateraz pokojná stále sa mohlo vyskytnúť niečo, čo by... nemal v úmysle to podceniť, nemal v úmysle ani len pripustiť, aby...

„Nedôverujete mi, veliteľ?" pýtala sa ho na to spôsobom, ktorý ho znepokojoval a zároveň aj... prebudil sa do toho nového dňa, silnejší než predtým, aj keď stále ešte...

„Dôverujem ti, zveril by som ti aj svoj život, ale nemôžem dovoliť, aby si riskovala... nedovolím ti, to Lia..."

Chytil ju za ruku.

Cítila to, zrejme cítila ten dotyk, ktorý akoby ich opäť spojil, no zároveň.

„Ničoho sa nemusíte obávať, veliteľ... O moc sa podelíme spolu aj tak je to zábavnejšie než..." pošepkala mu.

Páčilo sa mu, ako s ním hovorila, páčilo sa mu, všetko čo v posledných dňoch urobila...

Cítil to.

Cítil dotyk jej pier, ktorý bol ako... vyslobodenie z tej temnoty a bolesti, ktorú spoznal v tých posledných dňoch.

Jej objatie bolo ako nádej, ako sila, ktorej sa túžil nielen vzdať, ale aj ju oslobodiť. Nikdy sa tej nádeje nevzdá...

Nikdy neprestane bojovať, aby...

„Zábavnejšie? Isteže... o tom niet najmenších pochýb..."

Objímal ju pevnejšie, aj keď stále bol ešte aj opatrný, nielen voči nej, ale aj voči sebe.

Aimee bola s Lukom.

Ich syn sa skutočne správal viac než vzorne, keď dohliadal na sestru, bol celkom ako malý bojovník, ktorí chráni to, čo je preňho najcennejšie.

Chcel mu dať všetko, prial si, aby jeho syn nepocítil ten druh nenávisti, ktorý... a takisto ani jeho dcéra.

Oboch ich chcel vidieť, silných spoločne, silných spoločne a takisto aj... svoju druhú dcéru, ktorá ho prijala, ktorá sa ako prvá odvážila niečo také urobiť.

„Súhlasím s tvojím návrhom, za predpokladu, že ty ani deti sa odo mňa ani len nepohnete, že neurobíte nič, čo by vás mohlo..."

„Sľubujem vám, to pane..."

Dotkol sa ho jej úsmev, jej ďalšie bozky, na ktoré odpovedal tak, akoby ... nebol viac len previnilcom, ale aj partnerom osoby, na ktorej mu záležalo.

Bolo preňho ťažké sa to naučiť, omnoho ťažšie než výcvik, ktorý absolvoval, omnoho ťažšie než putovanie po vyšších priečkach hierarchie.

Niektoré veci pochopil až teraz až s odstupom, ktorý potreboval na to, aby do určitej miery dozrel. Jeho hnev stále dokázal byť zničujúci, stále s ním ešte bojoval, no snažil sa prijať svetlú aj temnú stránku sily, snažil sa, aby už viac nebojovali proti sebe, snažil sa ich brať ako dve strany, ktoré potrebuje, dve strany, ktoré podnecujú jeho nenásytnosť, no zároveň aj...

„Musíme sa ešte pozhovárať aj o našom synovi, o tom čo ho trápi a o jeho škole..."

„Takže sa to stále ešte opakuje?"

„Áno, náš syn pokračuje v tej záležitosti, ktorú... je nutné to vyriešiť... no len veľmi opatrne, medzi nimi by nemali vzniknúť zbytočné nedorozumenia, to, že Luke už teraz pozná lásku a túžbu niekoho chrániť, ani jeden z nás to v jeho veku zrejme nepoznal a bola by škoda, keby sme to svojím zásahom negatívne ovplyvnili..."