Bojovníčka sily (občasník)

2. kapitola 1 (kniha II)

Prichádzali ďalšie a ďalšie otázky. Jej odpovede však boli neurčité, takmer až chladné.

Nerozumela tomu, prečo sa práve teraz cíti tak zvláštne, keď si myslela, že... keď chvíľu držala v rukách všetko, a potom jej zrazu neostalo nič. Na to si spomínala, že bola na pár sekúnd sama sebou a potom opäť...

„Ako sa dnes cítiš, Lia?"

Selma si k nej sadla, tak ako počas toho predchádzajúceho rána, keď za ňou prišla s liekmi.

„Neviem..." priznala mierne znepokojene.

Fyzicky sa už cítila lepšie, bola silnejšia, dokázala cítiť silu, dokázala sa k nej dostať, akoby sa vôbec nič nestalo, ale zároveň...

„Čo bolesť hlavy? Dezorientácia..."

„Nie, nič z toho, Selma, ďakujem..."

Dokázala by bojovať, keby to bolo potrebné, tak sa cítila, keby jej bolo dovolené, tak by...

„Čo bude ďalej? Čo ďalej urobíme? Môžem sa už aspoň voľne pohybovať..."

„Stále nevieme, čo vyvoláva tie výpadky, no súvisí to z tvojím citovým prežívaním, to nemôžeme poprieť... Môžeš sa voľne pohybovať, ale nateraz nie celkom neobmedzene... aspoň kým nezistíme čo je spúšťačom tých komplikácií, ešte to nie je tak celkom úplne... jasné..."

„Rozumiem."

Nepotešilo ju to, túžila po úplnej slobode, no chcela byť sama, netúžila po spomienkach, po snoch ani potom, aby zisťovala o čo prišla...

Bolo to zvláštne, vôbec tomu...

Zvonka niečo počula, niečo ako...

„Čo je to?"

Selma sa zamračila.

„Idem sa pozrieť, možno ma niekto potrebuje, no nebude to určite nič vážne, všade je teraz pokoj...hneď sa vrátim..."

Lia pomaly prikývla. Nech len ide, ona ešte tak či tak potrebuje čas na to, aby sa mohla spamätať.

Stále ešte cíti niečo, čomu nemôže celkom rozumieť, mala by predsa chcieť svoje spomienky, mala by po nich túžiť, pýtať sa na svojich blízkych, na to či sú v poriadku, no nič z toho, akoby sa k nej nemohlo dostať... akoby...

Svojím spôsobom jej však niečo chýbalo k úplnosti, akoby bez toho, nebola schopná dýchať, aj keď...