Bojovníčka sily (občasník)

10. kapitola 2 pokračovanie

Zrejme sa o to zaslúžil ten výbuch, že práve teraz... bola akosi vyradená z hry viac než pôvodne očakávala.
No nič to nemenilo na tom, že bola pre nich práve teraz omnoho nebezpečnejšia než Ren samotný.
Zavrela oči a vliala do seba silu, už sa jej to raz stalo, keď Aiden robil isté pokusy a majster, vtedy dosť rozčúlený a znepokojený,  ju naučil pre každý prípad vidieť aj pomocou sily.
Cítila ju, tú temnotu, ako sa vinula k nej aj k tomu nežnému bodu pulzujúcemu tak hlboko v nej. Dieťa, presnejšie povedané len začiatok toho, čo ešte neskôr bude... ochutnávalo temnú stranu sily, čerpalo z nej tak ako ona, cítila ako prechádza do očí, ako sa ich dotýka to jemné šteklenie, ktoré spôsobilo, že sa všetko opäť vyjasnilo a ona mohla pokojne čakať na to, kedy sa jej vráti aj bežný ľudský zrak, no bez toho, aby bola obmedzovaná tmou.
„Rey má pravdu, urobí to, ak mu k tomu dáte príležitosť, no skôr než sa k tomu dostane on sám, budete mať problém aj so mnou...“ privolala si svoj meč zo stola, bol tam, zrejme si neuvedomili, že by sa k nemu mohla dostať, no zrazu bol v jej rukách a ona aj keď zľahka otrasená stála pred nimi. V pozícii, ktorú nebolo možné nazvať inak než bojovou.
„Pustíte ma odtiaľto, generálka Organa, alebo si budem musieť urobiť cestu sama... verte mi, že by som len veľmi nerada ublížila vašim priateľom, pokiaľ to nie je nevyhnutné...“
Vážila si Renovu matku, rada by jej povedala niečo iné, ak by to bolo možné, no vedela, že isté rozdiely nateraz nie je možné prekonať.
„Generálka, ak...“ začal Finn.
„Nechajte nás, ja sa s Liou pozhováram, len choďte...“
„Ale generálka, ona je predsa Sith a ...“
„Áno, Rey isteže, som sith, no to by ťa práve teraz nemalo trápiť, nie až tak, ako to čo sa stane, keď sa dostanem k tebe....“
Nemala v úmysle sa len tak vzdať, len tak im dovoliť, aby si s ňou urobili čo sa jej zapáči. Ani čakať na to, či Ren prijme ich podmienky alebo nie, ona predsa nie je stratená princezná uväznená vo veži, vie sa o seba postarať, aj keď rada budí dojem zraniteľnosti.
„Choďte, všetci von...“ zopakovala generálka dôrazne.
Poslúchli.
Urobili to, aj keď veľmi neochotne a Lia na sebe cítila všetky tie ich pohľady, ktoré svedčili o tom, že ak by sa generálke niečo stalo, boli by pripravený...
„Len pokoj, neublížim Renovej matke... my dve sa predsa dobre poznáme, všakže...“
„Isteže áno...“ prisvedčila aj generálka Organa. „Liu poznám ešte od čias, keď bola dievčatkom...“
To bola pravda, znepokojivá pravda, ktorá ju nútila prechovávať voči nej isté city, keďže bola k nej omnoho prívetivejšia než jej vlastná matka, aj keď... ani ona tak celkom nechápala koho to má pred sebou.
„Sadneme si... a ten meč, to nateraz nebude potrebné, Lia... nikto ťa tu nebude ohrozovať, nikomu nedovolím, aby sa o to čo i len pokúsil... ale ako je možné, že vidíš, keď... podľa nášho vyšetrenia máš prechodne podráždené...“
„Dokážem vidieť aj prostredníctvom sily, myslite na to, aby ste sa napriek všetkému nedostali až príliš blízko...“ varovala ju, aby utíšila ten pocit, utíšila tie city, ktoré sa v nej zrodili akoby možno až príliš rýchlo, tie city, ktoré akoby siahali až k jej dieťaťu, ktoré v podstate prvý raz nepriamo prišlo do kontaktu so svojou starou mamou a nevedela či ešte niekedy...
No Lia sa aj tak cítila lepšie hlavne preto, že držala svoj meč, aj keď urobila ešte jednu chybu, nemala šaty s nanovlákna, akosi na to pozabudla, keď sa pôvodne obliekala, bezpochyby preto ju dokázali odzbrojiť. No nemienila na túto chybu poukazovať.
Stiahla meč a aspoň nateraz si ho vložila späť do podväzku. Utiecť môže pokojne aj neskôr, ešte stále jej trochu robí problémy stáť, no to si nemusia predsa hneď všimnúť...
A sadla si oproti nej, takpovediac za jeden stôl.
„Takže môj syn ťa požiadal, keďže vidím, že máš môj šperk aj prsteň... požiadal ťa, aby si sa stala jeho ženou...“
Nevedela či by mala, no to čo Leia videla, bolo aj tak viac než zjavné a ona to zrejme nepobeží povedať Snokovi, aspoň si nemyslela, že by sa dopustila niečoho takého...
„Áno urobil to a ja som súhlasila, prekvapivé to bolo aj pre mňa,, ale Ren... niečo pre mňa znamená generálka Organa, očividne viac než som mala v úmysle pripustiť...“
„Som veľmi rada, že môj syn myslí aj na niečo iné ako na slúženie Snokovi, možno jeho rodina mu pomôže pochopiť, že urobil, chybu... že dôveruje nesprávnej osobe...“
„Je mi to ľúto kvôli vám, generálka Organa, ale to sa asi nestane... Ren svoju cestu neopustí, ani kvôli vám, ani kvôli nikomu inému... myslím, že naposledy vám to dal dostatočne najavo. Ak vám smiem poradiť, neprovokujte ho, ani ja sama ho niekedy nedokážem upokojiť, obzvlášť, keď sa dostane do stavu, kedy počúva len temnú stránku sily... raz keď sa to stalo, takmer sa dopustil istého druhu násilia... takmer ma vtedy prinútil, aby som bola s ním proti mojej vôli... a to ani zďaleka nie je všetko, čo dokáže urobiť, keď sa skutočne nahnevaná... nie je to Ben, ktorého ste poznali... hovorím vám to hlavne kvôli minulosti, hlavne kvôli tomu, že vo vašej rodine som sa cítila dobre...“
„To Ben urobil.. takmer ťa donútil, aby...“
„Vždy dosiahne svoje, nezastaví sa, kým vás nezničí, to čo ste videli doposiaľ bol len začiatok...“
Smútok v jej očiach, jej do istej miery spôsoboval bolesť, aj keď si to nepriala.
„Viem, Lia... ja to viem, že... je v ňom tá časť Vadera, ktorú som vtedy, keď som s ním hovorila osobne dokázala nesmierne nenávidieť... tú časť, kvôli ktorej som ho dlho nechcela prijať za svojho otca... ale nikdy neprestanem dúfať, že sa mi podarí Bena získať späť... budem oňho bojovať až do poslednej chvíle... “
„Ste jeho matka, je to vaše právo, len som vás chcela varovať a upozorniť vás, že nebudem spolupracovať na vašich plánoch. Aj napriek tomu, že mi na vás záleží... moja cesta je vzdialená tej vašej... Ak ma necháte odísť vyhnete sa problémom, ak budete vzdorovať, neručím za to, čo sa stane... budem chrániť svoje dieťa, ale neznamená to, že dovolím, aby ste... ma využili pre svoje  osobné ciele, na to máte tú druhú... ak si myslíte, že ona by dokázala...“
„Nie, to si nemyslím, Lia... aj Rey má svoju vlastnú cestu a môj syn do nej nepatrí...“
„Tak vidíte... sama priznávate, že...“
„Ak nebudem môcť zachrániť jeho... ak to skutočne nebude možné tak aspoň môj vnuk alebo vnučka...“
„Vy ste mi asi nerozumeli. Neostanem tu, aj keby som si mala cestu späť vydlaždiť krvou vašich ľudí... Nezastavíte ma... Nikto ma nezastaví... Aj keď by ste mi teraz vzali tento meč... nič sa tým nezmení... A budete snáď riskovať život svojej vlastnej krvi... stačí jeden nepatrný ťah a kde budú vaše nádeje?“
Cítila, že generálka ovláda silu, že má v sebe talent svojho otca, no nikdy ho nepoužila tak, no práve teraz, akoby...
„Ostaneš tu Lia, tu budeš v bezpečí pred Snokom, Ben za tebou príde, viem, že to urobí a dovtedy...“
Neskutočné.
Aký silný tlak, silný no zároveň jemný, akoby to bol boj dvoch vôlí, akoby sa aj v nej niečo lámalo, keď...
„Neostanem tu, nedonútite ma tu ostať...“ opakovala tvrdohlavo, aj keď cítila ako ten nápor rozbíja... bezpochyby bol v rodine Skywalkerovcov veľký talent, bezpochyby ich sila poslúchala viac než by mala... no aj ona mala v sebe časť tej nepoddajnosti.
Musí sa odtiaľ dostať sama. Snoke nikdy nedovolí, aby im Ren padol do pasce.
Chce Rena.
Chce byť s ním, ona aj to pulzovanie, ktoré čoraz nespokojnejšie reaguje na tlak sily.
A zrazu opäť nevidela, jej sila sa zachvela a ona chvíľu v panike cítila, ako tá sila... zamierila nižšie, zrejme nemala v úmysle dotknúť sa dieťaťa žiadnym zlým spôsobom, no ona aj tak trochu povolila, aby zabránila tomu, aby spolu... komunikovali.
A vtedy nastal ten prelom.
Cítila ako jej pery zopakovali: „Ostanem tu v bezpečí pred Snokom...“
Bojovala proti tomu, proti tomu objatiu, ktoré cítila, keď generálka vstala.
„Dobre sa o teba postarám, Lia... nič ti tu nebude chýbať... Ty a môj syn sa vezmete, tak ako ste to plánovali... mrzí ma, že som musela... no potrebujem si byť istá, že sa ani tebe, ani tvojmu dieťaťu nič nestane, nedôverujem Snokovi, nechcem, aby ťa vystavoval zbytočnému riziku...“ cítila dotyk jej rúk na svojom chrbte.
„Stratila som Hana, nestratím aj teba... Ben sa vráti... bude vám tu lepšie... uvidíš, že všetko bude v poriadku, keď sa zbaví tej temnoty, keď sa vráti domov... Nevieš si predstaviť, aká som bola naňho hrdá, keď sa uňho prejavila sila, ako veľmi som si priala, aby mu Luke ukázal jej svetlú stránku, ako veľmi som chcela, aby bol môj syn šťastný... chcela som, aby Han... no nebolo to možné a tak som nemala na výber... tak ako ty ani ja už nemám na výber, Lia...“
„Nedovolím vám, aby ste... ste... silná, ale to nestačí... nestačí to na to, aby ste ma zastavili...“
Lia sa snažila tomu opäť vytrhnúť, preklínala bezmocnosť, ktorú cítila, keď... áno chcela ochrániť svoje dieťa, lebo ho milovala už teraz a rozumela tomu, že generálka si želá...
No aj tak nemohla zabrániť tomu, aby ju generálka neuložila späť na lôžko, stále bojovala s jej silou, no nechcela dovoliť, aby sa dotkla jej dieťaťa, chránila hlavne... a nemohla sa toho akosi zriecť, tak prehrávala ten druhý boj...
***
Nevedela ako dlho spala.
Nebolo jej to jasné, no cítila len, že jej telo stále podlieha tomu príkazu, ktorý musel byť opakovaný aj potom ako opäť upadla do spánku. Stále ešte nevidela, nie bez sily, preto sa musela sústrediť, aby...
Bezpečie.
Domov.
A akési obrazy, ktoré boli premietané pred ňou, na plátne, ktorú pre ňu zrejme pripravili.
Videla na nich Bena, ešte ako dieťa a potom aj seba, boli tu záznamy, kde bola aj ona... kde sa smiala spolu s ...
No Ben sa k nim ani predtým, ani potom nikdy nepridal, nikdy takpovediac akoby nebol doma.
Keď projekcia skončila, pokúsila sa vstať a podarilo sa jej to, prešla po izbe, ktorú zrejme pre ňu pripravili.
Dívala sa na svoje šaty, napol zdesene, lebo boli a ľahké takmer akoby z materiálu, ktorý sa nezhodoval s tým, čo zvyčajne považovala za nositeľné a voľné...
Tri mesiace.
Tri mesiace spomienok naskakovali do jej mysle, spomienky, ktoré... generálka sa o ňu skutočne starala ako o svoju vlastnú dcéru, aj keď ju držala v tom takmer až zvláštnom stave tranzu a ona sa z neho nevymanila, lebo stále chránila dieťa, nemohla zavrhnúť ten inštinkt, chránila ho pred dotykom tej veľkej sily.
Jej brucho bolo iné, bolo plnšie o trochu viac než predtým a... cítila, že dieťa reaguje na jej dotyk silnejšie.
Tri mesiace ju tu Ren nechal len tak, no nevyzeralo dobre, ak by mala pravdu povedať, bola by naňho nahnevaná, nebyť toho, že... najviac asi zúrila na seba... lebo čiastočne tam bola šťastná, lebo čiastočne bola práve teraz generálka Organa pre ňu takmer ako jej vlastná matka, aj keď...
Prechádzala sa, pomaly a zamierila aj k posteli a späť. Všetko mala pod kontrolou, nemyslela na nič iné, ani na ten druh materskej lásky, na ktorý si predtým nespomínala, no teraz...
Lia, ktorú tu nechali žiť, bola akoby zbavená všetkých povinností a záťaže, ale chýbalo jej niečo dôležité, niečo čo nikto nemohol nahradiť...
Kde si, Ren? Prečo si sa po mňa nevrátil, keď som ja nemohla? Nechal si nás tu? Zmieril sa s tým, že tvoja matka vyhrala? Kde len si, Ren? Snáď si si nemyslel, že sme tu ostali dobrovoľne... snáď si nemyslíš, že sme zradili Prvý rád? Ak prešlo toľko času prečo ešte stále normálne nevidí, prečo ešte stále vidí len silu?
No najviac ju bolí, že prešlo toľko času a Ren sa ich už nedotkol, že necíti ako ich dieťa rastie a nemôže...
„Lia... si pripravená ísť dolu...“
Niekto vošiel do jej izby a prihovoril sa jej.
Pomaly sa otočila a nasadila mierne mdlý falošný úsmev. Nesmú zistiť, že sa prebudila, že porazila ten rozpor v sebe, aspoň nateraz.
„Daj mi ešte chvíľu Isah a ja hneď prídem...“ poznala jej meno, bolo kdesi v jej pamäti.
Bolo to akési dievčatko...  bezpochyby jedno z detí, možno niektorého z pilotov z Odboja. Aspoň to vysvetlenie jej ponúkla jej skvelá pamäť.
No je tu už príliš dlho, veľmi dlho... Snoke ju zabije, ak nič iné tak bezpochyby bude označená za zradkyňu a nedovolí, aby sa s Renom, tak či tak to neskončí dobre... ak...
„Chceš ešte niečo...“ trochu prísne si premerala to dievča, keďže na ňu akosi zvláštne hľadelo.
„Si práve teraz veľmi pekná, hlavne na sebe nič nemeň, dnes začína vyjednávanie...“
„Vyjednávanie?“
„Áno, najvyšší vodca Ren a generálka Organa...“
Najvyšší vodca Ren? Čo sa len stalo, kým... prečo si spomína na všetko, čo tu prežila, na všetky tie povedzme, že rodinné záležitosti no nie... Tá malá sa predsa musela zmýliť, vodcom prvého rádu je Snoke a nie...
Ale čo ak tie tri mesiace, čo ak sa stalo niečo, čo...
„Dobre, máš pravdu, nič nebudem na sebe meniť, ale skutočne si si istá, že to bude dnes... že vyjednávanie...“
„Dnes je veľmi dôležitý deň, Lia bude sa hovoriť o možnom ukončení vojny... Ak všetko pôjde dobre, môj ocko už možno nebude hľadaný a budeme sa aj s mamičkou môcť vrátiť domov... “
Poznámka: Čaká nás šťastná stretnutie alebo... čo myslíte? Ja to ešte tak celkom neviem, no môžete pokojne hádať...