Bojovníčka sily (občasník)

2.kapitola 2. časť

„Veliteľ Ren vie, že tu budem bývať?" opýtala sa kapitánky P, ktorá ju oficiálne sprevádzala.

„Áno, madam, bol o tom informovaný a nemal voči tomu žiadne námietky.

Tak to bolo vskutku viac než podozrivé, no Lia nemala žiadny oficiálny dôvod na odmietnutie bývania vo veliteľskej časti, pokiaľ chcela hrať svoju úlohu dobre a nemala v úmysle nahnevať svojho majstra.

***

„Tvoj čas uplynul..."

Počula jeho hlas a otvorila oči, skôr než stihol urobiť čokoľvek, čo by ju mohlo ohroziť.

Ležal vedľa nej na jej posteli, pomerne uvoľnene, akoby na takejto návšteve z jeho strany nebolo nič výnimočné. A mal aj tú svoju masku. Cítila aj rozloženie jeho sily, také aké bolo teraz, keď nebol zranený ani ničím mimoriadnym rozčúlený.

Jeho sila ju znepokojovala, cítila, že by mohla byť veľmi ľahko porazená, keby si nedala pozor, že on sám je smrtiacou zbraňou, ktorú nie vhodné dráždiť bez toho, aby si človek nebol vedomý svojej vlastnej zraniteľnosti.

No ona sa len oprela o lakeť a pozrela sa naňho, jej pohyby boli kontrolované, jej ruka voľne spočívala pod prikrývkou na meči, s ktorým spávala už takmer odjakživa, lebo majster rád robil aj nočné prepady, musela ho mať po ruke, ak sa chcela vyhnúť komplikáciám istého druhu a zbytočným trestom, kvôli nepozornosti.

„Vyhrážky smrťou na mňa neplatia veliteľ, počúvala som ich v jednom kuse... musíte skúsiť niečo lepšie..."

„Oľutuješ, že si sem prišla, budeš ľutovať, že..." zjavne ho to ešte stále neprestalo baviť.

„Možno áno, ale napokon to nie je až také nepríjemné, zoznámiť sa s vami, veľa som toho o vás počula a zdá sa, že všetko čo mi povedali je pravda... Za iných okolností by mi bolo cťou môcť sa od vás niečo naučiť..."

Istý čas to vyzeralo, akoby nevedel, ako reagovať na jej slová, akoby sa ľudia len málokedy snažili s ním hovoriť týmto spôsobom.

„To by sa bezpochyby stalo, ak by som si ťa vybral, ale ty si sem prišla ako môj nepriateľ..."

„To je veľká škoda, veliteľ, skutočne je mi to veľmi ľúto... Ak sa smiem spýtať, tak aspoň s liečením ste spokojní, vaše zranenia... predpokladám, že..."

„Áno, iste, na to si mi poslúžila viac než dobre..."

Sledovala ako si zložil masku, kontrolovala jeho reakcie stále pripravený na možný smrtiaci úder z jeho strany. Nechal ju medzi nimi, ako istú hranicu, ktorú si ani jeden z nich nedovolí prekročiť.

Ten však neprišiel, len sa na ňu díval, tými svojimi temnými očami, len cítila aj to jeho svetlo, ktoré by ju mohlo oslepiť, ak by si nedala pozor a dovolila mu to...

„Len vďaka tomu si môžeš užiť túto poslednú noc mieru medzi nami, lebo ak prijmeš to miesto a budeš mojím generálom, ponesieš všetky dôsledky svojho rozhodnutia. A nie nebudem sa ti vyhrážať smrťou, predpokladám, že vtom ti bol tvoj predchodca dostatočným príkladom... Ak zajtra povedieš tú vojnovú poradu, budem to chápať tak, že si prijala Snokovu výzvu... že akceptuješ tú skutočnosť, že ťa môžem kedykoľvek navštíviť v tvojej posteli... buď si istá, že to Snoke chce a nikto z jeho podriadených ťa predtým nezachráni."

„A čo ak ja navštívim vás?" vedela, že zachádza priďaleko, že ho provokuje nad rozumnú mieru, no nemienila sa nechať len tak ľahko zastrašiť. Jej ruka pevne zovrela rukoväť meča. Stále pripravená, stále podriadená tlaku svojej vlastnej sily...