"Uprac to." Len toľko mi povedal ten zamračený muž a zavrel dvere. Opäť to bola miestnosť s jednou sklenenou stenou. No tentoraz som sa nemusel vyzliecť. Prešiel som k stolu, na ktorom bol špinavý riad. Odložil som ho do dresu a umyl. Potom som zdvihol odpadky zo zeme, vzal metlu z rohu miestnosti a pozametal podlahu. Napokon som povysával malý koberec pod stolom.
Neustále som pritom utekal očami k stene, za ktorou si stála aj ty. Vždy si sa usmiala a ja som si bol istý, že tento test zvládnem.
No keď sa dvere otvorili, zjavil sa v nich on. Na tvári mal rovnaký výraz, ako keď odchádzal.
"Už si skončil?" Prikývol som.
"Trvalo ti to dlho. Chlapci!" Do miestnosti vošli niekoľkí mladí muži. Urobili tam rovnaký neporiadok ako predtým, než som to dal do poriadku.
"Uprac to!" Prikázal mi znova a ja som sa pustil do práce.
Pamätáš si, koľkokrát ma to nechal upratať?
Pretože, keď sa dvere otvorili po siedmy krát, ja som prestal počítať.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
