Zbohom, mama

27

"Prečo mi ich dávate?" Pohladila si ma po vlasoch a vybrala jednu z farieb. 

"Sú špeciálne." Nerozumel som. A tak som ti položil ďalšiu otázku.

"V čom?" 

"Pri svetle ich nevidieť, no keď sa zhasne, budú žiariť. Rayn by ti niečo také nedovolil. Ale ty si predsa dieťa, potrebuješ maľovať. A takto budeš môcť, bez toho, aby o tom vedeli oni. Len si ich skry. Tak aby ich nenašli." V miestnosti, kde bola len jedna posteľ to nebola ľahká úloha.

A tak mi nezostávalo nič iné, len ich strčiť pod matrac s Malému princovi. 

"Čo mám  s nimi maľovať?" Ozval som sa, keď som znova sedel pri tebe.

"Namaľuj...svoj svet. Ako by si chcel, aby vyzeral. Kde by si chcel byť." Kútiky úst sa ti zasnene zdvihli. Vedel som presne, čo namaľujem ako prvé. Koho namaľujem ako prvého. 

"Ďakujem." 

"Nemáš za čo, chlapče." Pobozkala si ma na čelo a vzala ma za ruku, aby si ma odviedla na raňajky. Na jedlo som nemal ani pomyslenie. Chcel som byť čím skôr späť v izbe, aby som sa mohol pustiť do maľovania.