Zbohom, mama

138

"Nebude jej vadiť, že sme zmizli?" Ozval sa Garth, keď zastavil na lúke nad komplexom.

"Ak by jej to vadilo, nesúhlasila by." Zavesil som prilbu na motorku a ľahol si do trávy.

"Vieš o tom, že si sa práve zvalil na mravenisko?" 

"To nevadí. Mám rád zvieratá." Odvetil som Garthovi pokojne.

"Ale oni to nemajú radi." Uškrnul sa.

"Au." Zvýskol som, keď som ucítil bolesť.

"Hovoril som ti to."

"Čo to robia?" Spýtal som sa zmätene a sadol si.

"Štípu ťa. Pohni sa, vstávaj!" Garth mi podal ruku a pomohol mi na nohy.

"Ty si pako!" Zvolal pobavene, keď som zo seba oprašoval posledných mravcov.

"Som pako?" Zopakoval som neisto.

"Áno, pako. Pozri sa, máš celú košeľu od trávy!" Ukázal na mňa prstom.

"Čože?" Zhrozene som sa začal obzerať, no na chrbát som si nedovidel. 

"Kde?"
"Robil som si srandu. Ty pako!" Dodal Garth dusiac smiech. Nazlostene som sa za ním rozbehol, no stihol sa mi vyhnúť. Naháňal som ho okolo stromov až kým sa nepošmykol a ja som sa zvalil vedľa neho. 

"Ty si pako!" Použil som jeho vlastné slová, hoci som presne nevedel, čo znamenajú. Pozreli sme na seba a obaja sme sa začali smiať.