Zbohom, mama

126

"Nespýtaš sa to, však?" 

"Čo?"

"Ako sa má mama?" Zahanbene som sklopil zrak. 

"Tvári sa, že je v pohode, ale prvé dve noci preplakala. Hoci nič nepovie, viem, že jej chýbaš."

"Tak prečo nič neurobí?"

"Neviem. Som na ňu naštvaný, ale asi má na to dôvod."

Mlčal som, no ticho dlho netrvalo.

"Nepáči sa ti tam?"

"Chcel by som sa vrátiť k vám."

"Molly sa na teba stále vypytuje."

"Nehovor mi to." Poprosil som ho. Bolelo ma počuť, že aj vám je smutno.

"Budem za tebou chodiť. Stretneme sa v škole. Možno niekedy vezmem aj Molly."

"Čo ak vás niekto uvidí? Čo ak to zistí matka alebo otec?"

"Nezistia. A nemôžu ti predsa zakazovať vídať sa s niekým, nie?" Čo som mu mal odvetiť? Netušil som, čo spravia. No súhlasil som. Akoby som mu mohol povedať, že sa nebudeme vídať? Jemu nie.