"Kde ste boli?" Skríkla si po nás, keď sme sa vrátili domov. Celou cestou ste sa smiali, Garth mi rozprával o ľuďoch v škole a v práci. No úsmev nám zamrzol, hneď ako sme otvorili dvere a zbadali tvoj výraz.
"Prišli sme pred tromi hodinami a vás nikde!"
"Prepáčte!" Sklopil som zrak ale Garth ku mne prehovoril.
"Nie, ty sa nemáš za čo ospravedlňovať. Bol to môj nápad. Vzal som ho von, chceli sme si pustiť hudbu nahlas. Ležal tu na gauči ako duch, myslel som, že vzduch mu prospeje."
"A to ťa nenapadlo nechať nám aspoň odkaz? Išla som sa zblázniť od strachu, či sa vám niečo nestalo! Choďte obaja do izby, hneď!" Bez slova sme poslúchli. Takú rozhnevanú som ťa ešte nevidel.
"Prepáč." Ozval som sa, keď Garth zatvoril dvere.
"Prestaň s tým! Prečo sa stále ospravedlňuješ z a to, čo nie je tvoja vina? Nič zlé si nespravil. Tak mi nehovor prepáč!"
"Prepáč." Vzdychol si a keď sa na mňa pozrel, rozosmial sa.
"Ty si vážne nemožný!"
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
