Zbohom, mama

67

"To sú ruže?" Otočil som sa k tebe zvedavo. 

"Áno. Sú krásne, však?" Sklonil som sa k nim a zacítil ich vôňu.

"To je...o nej hovoril Malý princ."

"Áno. O ruži. Nedivím sa, že vybral práve tento kvet." 

"Prečo?" Než si stihla odpovedať, chcel som sa jej dotknúť, vziať si ju. Keď som však ruku priložil k stonke, ucítil som bodnutie. 

"Presne pre toto." Kvapka krvi spadla do trávy a rana sa o pár sekúnd zacelila. 

"Sú nádherné, hoci vyzerajú rovnako, každá je iná. Ak si raz jednu vezmeš domov, dúfaš, že tam vydrží naveky. No keď to najmenej čakáš, ublíži ti. Potom už sa na ostatné pozeráš s obavami. Lákajú ta, ale bojíš sa ich dotknúť." 

"A čo ak b nemala tŕne? Čo ak by sa našla jedna, ktorá neublíži?" 

"To by bol zázrak, Asa." 

Netušil som, že ich nájdem hneď dve. Ruže bez tŕňov, ktoré pre mňa budú všetkým. 

Teba, mama som ľúbil dávno, no nevedel som, že sa nájde niekto, koho budem ľúbiť rovnako a predsa úplne inak.