"Čo tu robíš?" Od prekvapenia mi vypadol tanier z ruky a rozbil sa.
"Umývam riad." Šepol som matke, ktorá ma hneď schmatla za ruku a viedla do obývačky.
"Toto nie je tvoja práca. Na to je tu Roset. Povedala ti snáď, aby si to spravil?"
"Nie!"
"Dobre. Ale teraz poď, hostia sa na teba pýtajú!" Nechala ma s akýmsi starším mužom, ktorý si ma obzeral a neustále mi kládol otázky, hoci som neodpovedal.
"No nie je rozkošný?" Prečesala mi vlasy akási žena.
"Človek by si ani nepomyslel, že nie je živý. No povedzte, nie je to úchvatné? Však vyzerá ako skutočný?" Vari som nebol? Stál som rovno pred nimi a oni akoby ma nevideli. Akoby som bol duch. Neživý. Ale ja som existoval. Žil som. Prečo rozprávali, akoby to nebola pravda?
"Kto vie, koľko vydrží. Čo ak sa niečo pokazí?"
"Môže sa kúpať?"
"Nezhrdzavie?"
"Možno má náhradné diely."
"Myslíte, že má všetko ako človek?"
Nerozumel som im. No bolo mi v ich spoločnosti veľmi nepríjemne.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
