"Prečo tu nie sú záhrady?" Spýtal som sa Roset nasledujúce ráno.
"Pretože celý tento komplex spotrebuje viac, než je príroda schopná uniesť. Kedysi tu bolo plno stromov, kvety a zvieratá. Dnes je tu mŕtve ticho a pustina. A tí ľudia,... ako aj tvoji rodičia, si myslia, že sú šťastní."
"Nie sú to moji rodičia. Mám len jednu mamu. A Calis to nie je."
"Kde je teraz tvoja mama?" Prekvapil ma jej milý tón. Čakal som skôr, že sa mi vysmeje.
"Neviem. Chcel by som ju znova vidieť."
"Nemôžeš jej zavolať?" Vtedy som si spomenul na číslo, ktoré si mi dala. Vybehol som do izby a hľadal svoje veci. Zhodil som pritom na zem akúsi vázu, ktorá stála na skrini.
"Čo sa tu deje?" Otvorila dvere Calis.
"Kde mám veci?"
"Prikázala som Roset, nech ich vyhodí. Nehýb sa, upraceme to." Vrátila sa o chvíľu s akýmsi prístrojom ktorý ten neporiadok upratal.
Ja som tam len stál a pomaly si uvedomoval, že ťa naozaj už zrejme neuvidím.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
