Zbohom, mama

128

"Musíš ma s ním zoznámiť!" Naliehala Werna, keď som sa vrátil do školy.

"Prečo?" 

"Lebo ťa poznám mesiac a za tú dobu som ťa takéhoto nevidela."

"Akého?" Nerozumel som, čo tým chcel povedať.

"Usmievaš sa, naozaj a úprimne. Si prosto... šťastný. Už chápem prečo si hovoril, že toto nie je tvoj domov. Mal si pravdu. Domov máš niekde inde."

"To je jedno. Aj tak sa tam nemôžem vrátiť."

"Ale môžeš sa vídať s Garthom." Štuchla do mňa s úsmevom.

"Ako? Ak to matka zistí, budem mať problémy."

"Nemusí to vedieť. Čo keby si jej povedal, že sa budeme spolu učiť. U nás. A namiesto toho budeš s Garthom." Android, ktorý potrebuje pomôcť s učením? To by mi neuverila.

"Mám dobré výsledky. Možno, ak..."

"Čo?"

"Ak by som povedal, že ty potrebuješ pomôcť..."

"Jasné. To je jedno. Na niečo sa vyhovor. Po škole pôjdeme k nám. Naši sú v práci do piatej. Dovtedy tam môžete s Garthom byť."

"Ďakujem." Objal som ju tak prudko, až ju to zaskočilo, no opätovala mi to s úsmevom.