"Už budem musieť ísť. A ty by si sa mal tiež vrátiť."
"Prídeš aj zajtra?" Uprel som na neho prosebný pohľad.
"To je to až také zlé?" Uškrnul sa, no vzápätí mu úsmev klesol.
"Prídem. Ale teraz už poď." Podal mi ruku, aby mi pomohol vstať, no pustil ma až pri motorke. Prečo mi to vôbec nevadilo, mama?
Podal mi prilbu a nasadol. Nerozmýšľal som, prečo si ju nedal sám. Nenapadlo by ma, že...
"Drž sa!" Povedal, než sa pustil dolu svahom. Pevne som si obmotal ruky okolo jeho pása. Hoci už sme sa niekoľkokrát viezli, stále som sa bál. Android a strach. Kým ma nestvorili, tieto dve slová nešli dohromady. No teraz áno.
Uháňali sme krajinou, vietor ma chladil na rukách, pred tvárou mi viali Garthove blonďavé vlasy.
Napokon zastal na rohu školy a čakal, kým zosadnem.
"Tak zajtra?"
"Zajtra, Asa." Prikývol, vzal si prilbu a odišiel.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
