"Ideme autom?"
"Áno. Trh je ďaleko. A potrebujeme veľa vecí."
Viac som sa nepýtal. Cesta trvala dlho, dlhšie než som čakal.
"Už sme tu. Poď von!" Pokynula si mi a tak som poslúchol. Prešli sme z parkoviska do davu ľudí. Zbadala si môj preľaknutý výraz a vzala ma za ruku.
"Asi je tu na teba trochu veľa ľudí, však?" Nemo som prikývol a pritisol sa bližšie k tebe.
"Nebudeme tu dlho, Kúpime len to najnutnejšie a ideme." Zatočila sa mi hlava, ale nič som nepovedal. Prešli sme popri niekoľkých stánkov a postupne v taškách pribúdali veci. Napokon si sa otočila, že ešte musíme niečo kúpiť na druhej strane. Zvrtol som sa k tebe a vtedy sa mi podlomili kolená. Frey ma v poslednej chvíli zachytil.
"Asa! Čo ti je?" Zvolala si ku mne vyľakane.
"Bolí ma hlava." Chytil som sa za ňu privierajúc oči.
"Pil si dnes niečo?" Potriasol som hlavou a postavil sa na nohy.
"Asi je dehydrovaný. Vezmem ho domov, nech si ľahne. Vrátim sa po vás." Navrhol si Frey, prečesala si mi vlasy a pohladila ma po líci.
"Dobre." V tej chvíli som bol rád, že je s nami Frey. Rayn ani Jefferson by niečo také neurobili. Hoci som sa ho sprvu bál, neskôr som zistil, že na to nemám dôvod.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
