Zbohom, mama

119

Roset odišla ešte v tú noc. Veľmi ma to mrzelo. 

"Nemôžeš za to. Tvoji rodičia sú naozaj nezdvorilí. Robila pre nich všetko a oni ju len tak vyhodia."

"Bolo to kvôli mne." 

"Za to, že si jej pomohol? To bolo predsa milé. Nemá ťa čo mrzieť."

"Ako to, že si obyčajná?" Spýtal som sa jej vzápätí.

"Som obyčajná?" Zopakovala na mňa prekvapene hľadieť. 

"Si iná ako tí ľudia tu. Si ako...mama. A Garth."

"Žila som inde. Sem sme sa presťahovali len nedávno. Tiež som bola v tejto škole nová. A tiež som tu všetkých neznášala."

"Preto si ma oslovila?"

"Zdalo sa mi, že potrebuješ kamošku."

"Garthovi by si sa páčila."

"To je tvoj kamarát?"

"Bol."

"Chýba ti?"

"Veľmi."