Zbohom, mama

13

Keď mi ráno do uší zaznelo to zvonenie, pokojne som vstal a rozhliadol sa po izbe. Bola iná, než tá, kde som zaspával. Preniesli ste ma aj s posteľou v spánku? 

Za sklenenou stenou stáli opäť tí muži a aj ty. Pohľad mi skĺzol na stôl s vecami. Knihy, lampa, perá, napokon ten prístroj, z ktorého plynul zvuk. Urýchlene som ho vzal do rúk a hľadal som červené tlačidlo. No ono tam nebolo.

Nevedel som, čo mám robiť. Ťukal som po každom obrázku na malej obrazovke, potom som si všimol červenú líniu uprostred. Sotva som po nej klikol, zvonenie sa rozozvučalo tak hlasne, že som ho pustil na zem a prikryl si rukami uši. Ustúpil som dozadu a schúlil sa ku stene. 

Dvere sa otvorili a ty si sa vrútila dnu a utíšila ten hluk. 

"Čo to má znamenať? Nedokáže to vypnúť ani obyčajný budík? Jefferson!" Zasa ten krik. Opäť bol naštvaný. 

"Asa!" Oslovila si ma a pomaly mi zložila ruky dolu.

"To nič." 

"Collinsová! Ukážte mu čo má robiť!" Tresol dverami a odišiel.