"Garth?" Opatrne som nazrel do izby ale zostal som stáť na prahu.
"Prečo nejdeš dnu?" Neisto na mňa zdvihol oči od kôpky oblečenia, ktoré ukladal do skrinky. Vošiel som, no neodvážil sa prehovoriť. Bál som sa.
"Čo je?" Spýtal sa ma s úsmevom.
"Hneváš sa na mňa?"
"Čo?"
"Mrzí ma, že si prehral, ale Molly mala pravdu. Podvádzal si a ja som s ňou musel súhlasiť. Inak y som klamal. Ale nechcem, aby si sa hneval. Nechcem, aby sme už neboli kamaráti." Povedal som to takmer bez prestávky.
"Wau. Toľko viet naraz som od teba ešte nepočul."
"Tak hneváš sa?" Zopakoval som a urobil krok k nemu.
"Jasné, že nie. Čo ťa to napadlo? Kvôli takej somarine sa môžu hnevať len deti. Preto si bol pri obede taký mĺkvy? Myslel si, že som naštvaný?" Zahanbene som prikývol. Garth ku mne vystrel ruku so zovretou päsťou a široko sa usmial.
"Kamoši?"
"Kamoši." Zopakoval som a priložil svoju päsť k tej jeho.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
