Zbohom, mama

155

"Čo je s tebou?" Oslovil ma Garth, keď sa objavil v mojej izbe. 

"Vedel si to po celý čas?" Spýtal som sa, no odpoveď som nepotreboval. V jeho pohľade bolo všetko. 

"Vedel si, že nie som človek. Že som len plech obalený kožou!"

"Nehovor to! Možno si sa nenarodil ako my, ale si človek!" 

"Nie! Som android! Som umelý, neživý tvor. Plech. Šrot!" 

"Prestaň!"

"Je to pravda!"

"Nie je! Oni ti to natlačili do hlavy, aby ťa mohli ovládať! Aby tebou manipulovali."

"Prečo mi to vravíš? Prečo ma presviedčaš, že som niečo viac?" Oprel som sa o stôl a sklopil zrak.

"Lebo si pako. Čo robí človeka tým, čím je? To, čo si myslí a cíti. Nemôžeš byť stroj, keď máš rád mamu a Molly."

"Som stroj! Som stroj! Som stroj!" Šepkal som zúfalo dookola. 

"Prestaň, Asa!" Chytil mi hlavu do dlaní a zdvihol ju, aby som mu pozrel do očí. 

"Nie si stroj! Nie si." Pousmial sa a zdvihol obočie.

"Vieš prečo to viem? Nemôžeš byť stroj. Človek sa predsa nezaľúbi do stroja." 

Zmätene som na neho pozrel. 

A vieš čo sa stalo potom? Myslím, že vieš.