Zbohom, mama

141

"Je ako nová." Prešiel mi Garth po rukáve, keď sme stáli pred domom.

"A aj taká musí zostať." Usmial som sa na neho.

"Nabudúce ho najprv vyzleč, než ho vyváľaš po zemi." Doberala si nás Werna a mne neuniklo, že Garthove líca sa sfarbili do ružova, no nič som na to nepovedal. Rýchlo si vyložil Molly k sebe na motorku a nechal za sebou len rozvírený prach. 

U Werny sme sa stretávali ešte dva týždne. Počúvali sme hudbu, rozprávali sa, držali sa za ruky. Neprišlo mi na tom nič zvláštne. Bolo to pre mňa povzbudením po nepríjemnostiach v škole a u matky a otca. Často po mne kričali, hoci som robil čo odo mňa žiadali. Od matky som mal na ruke neustále modriny, ani moje vylepšené telo ich nestihlo zahojiť skôr, než mi pribudli nové. Ale v to ráno ma nezaujímali modriny. Zranila ma svojimi slovami.

"Dnes pôjdeš rovno domov. Prídu naši susedia. Chcú sa s tebou porozprávať." Zostal som zaskočený.

"Ale Werna..."

"Pomôže jej niekto iný." Viacej k tomu nepovedala a námietky boli zbytočné. 

"Ste s ním spokojní? Sami uvažujeme, že by sme si jedného zaobstarali." Prehovoril akýsi muž, keď som sa poobede ukázal v obývačke. 

"Mohlo by to byť aj lepšie. Chodí do školy, poneviera sa doma. Robí si čo chce. Popravde som si to takto nepredstavovala." Mal som byť predsa dieťa. Nie väzeň.