"Kedy pôjdem do školy?" Oslovil som ju po večeri.
"O pár dní. Zajtra začína víkend." Posmutnel som, dúfal som, že čoskoro znova uvidím aspoň jedného z vás.
"Ako vás mám oslovovať?"
"Máš zrejme veľa otázok." Pousmial sa muž.
"Ja som Petar a jej meno je Calis. Ale bude zrejme lepšie, ak nás budeš volať matka a otec."
"V poriadku." Odvetil som a vzal tanier zo stola.
"Kam ideš?"
"Umyť riad." Obaja sa zasmiali a ja som na nich nechápavo hľadel.
"Na to je tu Roset. Len sa posaď. Ona to urobí."
Sadol som si teda späť a sklopil zrak. Keď sa objavila Roset a vzala môj tanier, poďakoval som sa. Matka pritom na mňa zvláštne zazerala.
"Môžeš ísť do izby ak chceš."
"Dobrú noc." Poprial som im a ponáhľal sa hore. Zatvoril som dvere a schúlil sa na posteľ. Hoci bola pohodlná a veľká, spánok sa mi do rána vyhýbal. Toto miesto nikdy nebude môj domov, pomyslel som si. A mal som pravdu.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
