Zbohom, mama

159

"Odpovedzte! Prečo podľa vás, by android riskoval pre človeka. Má to snáď v programe?"

"Tu nejde o program." Uškrnul sa Garth. 

"A o čo teda?" Vstala si a pozrela priamo na sudcu. 

"O to, že sme sa do neho zaľúbili. Ja ho ľúbim ako matka. Je pre mňa ako syn. Moja neter ho má rada ako brata. A môj syn Garth...Pane, len slepý by nevidel, že tí dvaja bez seba nemôžu byť. Bol som pri tom, keď sa Asa prebral, a už vtedy som vedela, že je iný. Výnimočný. Netuším, čo mu urobili, no toto nie je on!"

"Sú to blázni, pane!" Skríkol Rayn a rozosmial sa.

"Ten...tvor vedľa vás, je obyčajný stroj!" 

"Nie je." Začul som Jeffersonov hlas. Po celú dobu bol ticho, no teraz sa zapojil aj on. 

"Čuš, ty hlupák!" Zahriakol ho Rayn.

"Nemôžem čušať! Pozrite sa na neho! On plače!" Ukázal rukou na mňa a ja som si až vtedy uvedomil, že mi po líci steká slza.

"Boli pritom, keď sa prvý raz prebral, no neboli pri jeho tvorení. Ja jediný viem, čo sa tam dialo." Jefferson podišiel k sudcovi a položil mu na stôl akési papiere.

"Čo je to?"

"Dôkaz."