Prvý deň bol fajn, ale mal som dojem, že v tejto škole nie je nik "obyčajný". Nikto nenosil oblečenie ako Garth. Chlapci nemali dlhé vlasy. Dievčatá neboli jednoduché ako Chloe. Každý si ma všimol, no nikto sa mi neprihovoril. Možno to tak bolo lepšie.
"Hej!" Skríkol po mne jeden z chlapcov, keď som o pár dní vošiel do miestnosti vedľa knižnice.
"Tu nemáš čo robiť!"
"Prepáč." Otočil som sa na odchod, no on prehovoril znova.
"Ty si Billy, však? To divné decko, čo si osvojili Kendrickovci."
"Prečo divné?" Pridal sa druhý. Všetci sedeli v kreslách a mali pred sebou nejaké papiere. Zrejme som ich vyrušil pri študovaní.
"Mama tvrdila, že je zvláštny. Ale viac neprezradila." Vstal a podišiel ku mne.
"Čo je na tebe divné, Billy? Hm?" Vrazil mi do hrude prst tak silno, až som sa zapotácal.
"Si nejaký chudák, čo dohnal rodičov k smrti a votrel sa do bohatej štvrte? Hm?" Znova do mňa štuchol. Zvrtol som sa na päte a utiekol. Ani Raynove testy ma nemohli pripraviť na ten pocit, ktorý vo mne vyvolali jeho slová.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
