"Sľúb mi, že všetko, čo dnes budeš počuť, nebudeš brať vážne. Budú to klamstvá, Budú ťa chcieť vyprovokovať, uraziť, ignoruj to. Nereaguj. Tvár sa, akoby si ich nepočul, ani nevidel. Sľúb mi to."
"Sľubujem." Splnil som presne to, o čo si ma prosila. A ty si potom plakala. Nerozumel som tomu.
"Hej, plecháč!" Sotil do mňa prvý z chlapcov. Nevšímal som si ho. Kráčal som ďalej po šípkach, mal som sa dostať k izbe, kde som študoval na test.
"Hej! Hovoríme s tebou!" Zastavil ma druhý z nich.
"Nie si človek! Si len špinavý kus plechu! Umelina! Šrot!" Kráčal som ďalej, no oni ma zdrapili za ruky.
"Šrot! Šrot! Šrot!" Vykrikovali a začali ma búchať. Sprvu som nič necítil, ale potom to začalo bolieť. Prečo to bolelo, mama?
"Rayn, to stačí!" Začul som tvoj hlas.
No oni pokračovali. Nechal som sa biť, chlapci ma zhodili na zem a začali do mňa kopať.
"Dosť!" Po tomto výkriku ma kopali ďalej, kým ich neodtiahli muži v čiernych kombinézach.
Postavil som sa na nohy a s úsmevom sa dotackal k prahu izby.
Zvládol som to, mama. Presne tak ako si chcela.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
