Zbohom, mama

83

"Čo to robíš?" Spýtal som sa, keď sa ma pustil a vybral sa k okraju.

"Garth!"

"Neboj sa, nejdem skočiť dolu!" Usmial sa na mňa a priložil si ruky k tvári. Potom z plného hrdla zakričal. Ozvena sa niesla ešte niekoľko sekúnd okolím. Kútiky úst sa mi zdvihli, postavil som sa vedľa neho. Pár krokov pred nami bol zráz, nohy sa mi triasli no zároveň som chcel prekonať strach a postaviť sa ešte bližšie. 

"Urob to! No tak, krič! Na všetko, čo ta štve a hnevá. Na všetko zlé, čo sa ti stalo. Krič, Asa!" 

Zakričal som teda, no Garth sa začal smiať.

"Poriadne, Asa. Toto nebol žiadny krik! Zakrič poriadne, z plných pľúc!" 

Spomenul som si na Rayna. Na testy, na farby a na Malého princa. Priložil som si ruky na tvár a skríkol tak hlasno, ako som v tej chvíli mohol. Samého ma to prekvapilo. Garth sa s úsmevom zvalil na zem a dodal.

"Nenapadlo ma, že máš taký silný hlas. Mal by si ho používať častejšie."