Zbohom, mama

105

"Vezmi si kufor a poď za nami." Prehovorila ku mne, keď auto zastalo. Otvoril som dvere a pohľad mi padol na veľký sivý dom. Hranaté steny, rovná strecha, veľké okná. Vyzeralo to ako menšia verzia tej základne, kde ma držali. V okolí neboli nijaké stromy, nijaká zeleň, len prašná cesta a ďalšie domy. 

"Toto je predsieň, tam obývačka, kuchyňa, hore sú izby a kúpeľne. Prezrieš si to neskôr, choď sa vybaliť." Vybral som sa teda hore, zatiaľ čo jej piskľavý hlas na mňa stále volal. 

"Druhé dvere vpravo." Na chodbe bolo desať izieb. Ako prvé ma napadlo, na čo je taký veľký dom dvom ľuďom. Keď som vošiel do izby, zostal som stáť s prekvapeným výrazom. 

Posteľ bola obrovská, nábytku málo, všetko ladené do bielej. Na stenách viseli obrazy neznámych farebných tvarov. Šatník plný oblečenia. Prešiel som po ňom rukou, no ani jeden kúsok nebol tak príjemný na dotyk ako Garthova modrá mikina.