Zbohom, mama

10

"To je pes?" Spýtal som sa ťa, keď si prišla za mnou. Zvonku sa ozývalo brechanie. Vedel som ako znie, ale teraz som ho počul po prvýkrát naozaj.

"Áno. Ďalší test bude so zvieratami."

"Čo mám robiť?" Ťahala si ma za ruku ku dverám. 

"Nevšímaj si ich. Priviedli agresívneho psa, no nesmieš sa ho báť. Snáď ti neublíži." Otvorila si dvere a ja som zbadal to stvorenie. V klietke uprostred veľkej haly. Štekal a ceril zuby. Muži stáli pred klietkou, jeden z nich si niečo zapisoval. Pokojne som kráčal ďalej, Jefferson otvoril klietku a niečie ruky ma sotili dnu. Netušil som, kto to bol. Vedel som len, že si to rozhodne nebola ty.

Zviera na mňa vrčalo, urobil som krok k nemu. Potom jeden z mužov skríkol akýsi povel a on sa mi zahryzol do nohavíc. Stál som na mieste a neisto pozoroval to zviera, ako trhá svetlú látku. 

"Fajn. To stačí!" Ozvalo sa chodbou a keď zaznel ďalší povel, pes ma pustil. To bol prvý test, ktorý som zvládol bez chyby. No ten muž sa znova rozčúlil.

"Collinsová! Krváca! Spravte to!" Nechápal som, čo sa deje. Až potom som si všimol, že látka na mojej nohe sa sfarbila do červena. Niekto odviedol to zviera z klietky na obojku a ty si ma vzala za ruku. 

Zmätene som kráčal za tebou. Prečo to bolelo? Nemalo to bolieť. Bol som predsa stroj, či nie?