Zbohom, mama

82

Rútili sme sa prašnou cestou okolo jazera a potom ďalej do kopca. Stisol som Gartha pevnejšie, pretože som sa bál, že sa v zákrute motorka zvrtne a obaja z nej spadneme. 

"Neboj sa!" Zakričal mi Garth, keď spomalil, no vzápätí poriadne pridal do prudšieho svahu. Vydýchol som si, keď sa kolesá pod nami zastavili. 

"Poď!" Zavolal na mňa a vybral sa pomedzi stromy kamsi hore. Bez slova som ho nasledoval.

"Už sme skoro tam." Povzbudil ma stúpajúc do svahu a podal mi ruku, aby som ľahšie vyšiel za ním. 

"Zatvor oči!" Otočil sa ku mne po pár krokoch na rovnej zemi.

"Čo?"

"Zatvor oči!" Poslúchol som a ucítil ako ma vzal za ruku a opatrne viedol cestou ďalej, až napokon zastavil. 

"Už môžeš. Otvor ich." Počul som jeho hlas, ruku mal stále v mojej dlani. Zdvihol som viečka a uvidel celé údolie. 

"To je nádhera. Dokonca...tamto je náš dom!" Zvolal som nadšene. 

"Nič úžasnejšie som v živote nevidel." Vzdychol som si absolútne ohromený tým výjavom.

"Súhlasím." Prisvedčil, no hľadel pri tom na mňa.