"Vezmi si tento oblek a potom príď dolu." Prikázala mi matka, v dome už sa ozývali hlasy. Obliekol som sa teda a šiel na prízemie.
"Toto je Billy. Poď sem! Zoznámime ťa!" Načiahla ku mne matka ruku a postupne ma ťahala od jedného človeka k druhému. Všetci sa niečo vypytovali, no o sekundu neskôr si ma už nevšímali.
"Musím ísť na toaletu." Šepol som matke, keď už mi všetkých predstavila a ja som stál vedľa nej s nepríjemným pocitom, že som tam naviac.
"Tak choď!" Odvrkla mi. Predral som sa obývačkou do kuchyne. Keď sa za mnou zavreli dvere, Roset na mňa zmätene pozrela.
"Je tu toľko ľudí!" Vydýchol som zaskočene.
"Áno. Obvykle ich toľko nie je, ale boli na vás zvedaví."
"Smiem tu zostať? Aspoň na chvíľu?"
"Nemusíte si pýtať dovolenie, je to teraz aj váš dom."
"Tak smiem?" Zopakoval som nesmelo.
"Iste." Odvetila mi s úsmevom a odišla s plnou táckou jedla do vedľajšej miestnosti.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
