Poobedia som trávil doma, rodičia ma nepúšťali na krok. Počul som ich rozhovori o dobrej povesti a o tom, ako im ju kazím. Pár krát som prišiel domov s monoklom. Matka vtedy zúrila. Nenávidel som ju.
Jedinou útechou mi bol Garth. Prichádzal po zotmení a odchádzal pred svitaním. Rozprávali sme sa celé hodiny, inokedy sme hneď zaspali. Rád som ho pozoroval, keď spal. No vtedy sa mi triasli ruky omnoho viac a tak som sa radšej otočil chrbtom a snažil sa zaspať.
"Hej! Hej!" Začul som jeho hlas v jeden deň, keď som vychádzal zo školy a oni do mňa znova strkali. Vraj som bol matkina hračka. Preto po mňa bežala hneď po vyučovaní. Nechápal som, čo tým myslia, matka sa nikdy nehrala. V ten deň po mne kričali, že som divný a že som zatvorený len doma, pretože nemám žiadnych kamarátov, nikto ma nechce a všetkým som na príťaž.
"Čo chceš?" Zazrel na Gartha jeden z nich.
"Nechajte ho!"
"Staraj sa o seba!"
"Hovorím ti, nechaj ho!" Nepočúval ho, zahnal sa na mňa ale nestihol udrieť. Garth ho chytil za ruku a kvôli tomu schytal ranu za mňa.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
