"Asa!" Počul som ho volať moje meno cez otvorené okno. Nazrel som von a zbadal ho.
"Poď dolu, rýchlo!" Zbehol som po schodoch a zastal na chodníku.
"Čo je to?"
"Motorka! Sadaj, odvezieme sa! Rýchlo, kým nás nezbadá mama!" Neviem prečo som ho poslúchol. Proste som to musel urobiť, niečo ma donútilo.
"Dobre sa drž."
"Čoho?" Hľadal som okolo niečo na uchytenie. Garth mi priložil ruky na svoje brucho.
"Mňa." Dodal a motorka sa pohla. Vykríkol som, hrozne som sa zľakol. Prvé zákruty som mal dojem, že ho zadusím, tak pevne som ho držal. Dokonca som zavrel oči, ale nutkanie otvoriť ich bolo silnejšie. Mal som strach, no zároveň to bol úžasný pocit. Prepáč, že sme robili to, čo by si nám nedovolila. Prepáč, že sme žili. Naplno. Možno ak by som na tú motorku nenasadol, nič z toho sa nemuselo stať. A možno by sa to stalo aj napriek tomu. Na túto otázku mi zrejme nikto neodpovie.
YOU ARE READING
Zbohom, mama
Science FictionZrodil som sa ako android. Android, ktorý chcel byť človekom. No oni mi to odopreli. Vzali mi všetko. Slobodu, život a najmä mi vzali teba, mama.
