Zbohom, mama

36

"To je nádhera!" Vydýchol som uchvátene prilepený k oknu. 

"O chvíľu sme tam." Oznámil mi Frey. Nemohol som odtrhnúť oči od prírody okolo. A keď už som si myslel, že nič lepšie neuvidím, prešli sme kopec, za ktorým sa skrývalo jazero. Na hladine sa odrážali koruny stromov aj obloha. Auto odbočilo na úzku cestu vpravo a pred nami sa objavil dom.

"Vitaj u mňa doma, Asa." Prehovorila si ku mne, keď sme zastavili. Otvoril som dvere a pomaly vystúpil. Premeral som si stavbu z tmavého dreva. Bola taká odlišná od toho miesta, odkiaľ sme prišli. Z oboch strán ju chránili husté kríky, ktoré siahali až k oknám.

"Poď dnu. Deti už na nás čakajú." Vyzvala si ma a Frey ma povzbudil do kroku slabou ranou do chrbta. Bolo to skôr priateľské potľapkanie. Vykročil som teda za tebou a so silne búšiacim srdcom vstúpil dnu.