Zbohom, mama

16

"Dnes ťa čaká škola. Budeš sa učiť ako všetky ostatné deti. Dostaneš učivo, naštuduješ si ho a potom o niekoľko dní by si mal absolvovať test. No Rayn rozhodol, že test budeš mať už dnes. Nezabúdaš, učíš sa všetko, čo vidíš na prvý krát. Zvládneš to. Poď!" vzala si ma za ruku, no než sme vyšli z izby, pustila si ma. 

To preto, aby to nevideli oni?

"Sadni si sem, toto si prečítaj a poobede vyplníš test." Nechali ste ma tam samého. Tie informácie som v hlave nemal. A nebolo príjemné o nich čítať. 

O tom, ako ľudia zničili miesta, kde žili. O tom, koľko ľudí zahynulo. Čo sa stalo s ovzduším, s vaším zdravím. Že niektorí ľudia nemohli mať deti. A bolo ich stále viac a viac. Zvieratá žili v zajatí, aby vôbec mali šancu na prežitie. Príroda umierala a vy ste si stále len brali. Viac a viac a viac.

Keď si otvorila dvere, našla si ma sedieť v rohu miestnosti. Nerozumel som, ako môžeš byť taká krásna bytosť a žiť v takom zničenom svete. Vtedy si sa pre mňa stala mojou vlastnou kvetinou. Tak ako malý princ mal svoju ružu, ja som mal teba.