Zbohom, mama

142

"Ale mohol by robiť domáce práce, nie? Ušetrili by sme na tom." 

"Iste. To by zvládol."

"Potrebuje niečo špeciálne? Treba ho čistiť, alebo meniť nejaké súčiastky?" Mal som tých rečí dosť. 

"Som dieťa, nie robot!" Zdesene na mňa pozreli, akoby nečakali, že viem vôbec hovoriť. Napriek matkinmu kriku som vybehol do izby.

"Poď dolu!" Zdrapila ma za ruku, snažil som sa jej vytrhnúť.

"Nejdem!" Napokon ma pustila a naštvane na mňa pozrela.

"Fajn. Zostaneš tu do rána!" Zabuchla dvere a zamkla ich za sebou. Vyzliekol som si košeľu, hodil ju do rohu a vytiahol spod postele Garthovu mikinu. Kapucňa mi zostala na hlave, ale nedal som si ju dolu. Chcel som sa skryť, pred všetkými.

Sadol som si na posteľ a pritiahol si kolená k brade. Netuším, koľko som tam tak sedel, prebralo ma až klopanie. Prekvapene som zistil, že prichádza spoza okna. Priskočil som k nemu a otvoril ho. Garth vliezol dnu s úsmevom, no pri pohľade na mňa zvážnel. Než stihol čokoľvek povedať, hodil som sa mu okolo krku a objal ho.