P.S. Nechcem Ťa

Dano.

* 1 *

Smerovala som do školy. Ozbrojená vážnym nepreniknuteľným pohľadom som míňala ľudí a stúpala pomaly do schodov. Po týždni opäť v škole. Ktovie či si to vôbec niekto všimne. Ústa sa mi skrivili do grimasy. Cítila som sa ešte vyčerpaná od prekonaných horúčok a môj obvyklý pesimizmus, v ktorom som sa posledný rok vyžívala, mi našepkával odpoveď: nie, nie, nie nevšimol. Moja snaha odohnať od seba ľudí, aby som nemusela odpovedať na prihlúple otázky sa tešila asi výraznému úspechu. Nikdy som nebola veľký rozprávač, skôr poslucháč a mala som kamošky, čo radi rozprávali a keď som rozprávala ja, veľmi nevnímali. A mne sa nechcelo to meniť. A zase tá grimasa, nejaký pokus o pochybný úsmev. A som skoro pri skrinke. Zdvihla som oči a....

O moju skrinku sa opieral Dano. Čo tam robí, to už nemá kde stáť? Môj prekvapený výraz hovoril asi za všetko. Pozeral na mňa. Mala som strašnú chuť sa otočiťa zistiť, či nepozerá na niekoho za mnou.

"Ahoj."- odstúpil od skrinky, aby som ju mohla otvoriť. Bola som dosť prekvapená, ale slušnosť káže odzdraviť sa.

" Ahoj." Nikdy sme sa nezdravili, registrovali sme sa síce, sme predsa ten istý ročník, mali sme spolu anglinu, ale toto bolo prekvapujúce. Dano je jedným z playboyov nášho ročníka a je fakt pekný. Baby sú pri ňom vysmiate a poznám minimálne 10, ktoré by dali neviem čo za to, aby si ich všimol. Teda určite nie len všimol. Pozeral na mňa a nevyzeralo to, že by chcel odísť. Trochu ma to začalo znervózňovať. Boli časy keď som si myslela, že na mňa pozerá viac, ako len náhodne a v tom období samozrejme začala pubertálna fantázia fungovať na plno. Myšlienky, čo ak sa mu páčim a čo by som urobila, ak by sa ku mne ozval, mi na isté obdobie zamestnávali myseľ. Našťastie nad naivitou a hlúposťami prevládol zdravý rozum. Rýchlo som otvorila skrinku a takmer celá som sa do nej vopchala, tváriac sa, že hľadám prezúvky. Šibla som očkom na podlahu a moje podozrenie sa potvrdilo. Ešte stále tam stál. Začínala som mať divný pocit, že mi niečo chce. Niekedy by sa mi asi zrýchlil dych a cítila by som nervozitu, ale nad mojim životom viseli teraz ťažké a temné mraky. Cítila som sa ako vo vyprahnutej krajine, kde bolo všetko pokojné, bez zmien, farieb, citu. Rýchlo som sa prezula, hodila topánky do skrine a postavila sa. Zamykala som skrinku a chystala sa odísť s ľahostajnou kamennou tvárou.

"Nika, môžem s tebou rozprávať?"- chytil ma za rameno. Povedal to potichu, ako by sa bál, či ho nezmlátim. Otočila som sa. Ruku pomaly odtiahol, pohľad mu preskakoval z podlahy na mňa. Tváril sa napäto, až mi ho prišlo ľúto. Vyzeral ako malý chlapček, ktorý sa ide priznať ku rozbitej váze. Vôbec mi to na neho nesedelo. Hneď sa mi v mysli objavili obrazy ako trepol Beky po zadku a ona sa smiala celá vytešená. A ako si na lyžiarskom púšťali s chalanmi nejaké erotické videá na mobile počas programu a chechtali sa jak blbci. Ale teraz sa netváril, že by si chcel opýtať úlohy. Úlohy! Písomka! Spomenula som, že máme hneď na prvej hodine písomku,.

"Prepáč, ale píšeme teraz písomku, musím sa ponáhľať, ešte si to zopakovať. Možno neskôr."- vyskočila zo mňa pohotová odpoveď.

"A neskôr mi zase utečieš, ako minule."- zatváril sa nešťastne. Minule, minule, rýchlo som lovila v pamäti. Aha skúška divadla, prišlo mi tak úzko, že som sa postavila a odišla. Vtedy som nešla ani na obed. Musela som sa usmiať.

Ahoj 😜skús dočítať aspoň 3 časti tam už by to malo byť zaujímavejšie😉