P.S. Nechcem Ťa

Reklamácia

Dnes trochu kratšia časť, 😉bohužiaľ po napísaní dobrej časti mám vždy útlm a pocit, že nič krajšie a lepšie už nenapíšem. 😔😔😒Musím sa opäť rozbehnúť.😀

Došla som domov, až úplne potme. Pery som mala spuchnuté a na perách úsmev, ktorý som nevedela zmeniť. Nemohla som za to, to Dano nechcel prestať zvoniť. Ach, zase som sa smiala jak slniečko.

„Ahoj Nika." – ozvalo sa z obývačky.

„Ideš nejak neskoro, no ako bolo?" Mamkin hlas sa blížil, nestihla som sa ani zobuť. Rýchlo som sa zohla a zobúvala čižmy. Potom som dala bundu na vešiak.

„Ahoj, ešte sme sa zarozprávali vonku." Snažila som sa byť nenápadná, ale už si ma premeriavala svojim skúmavým pohľadom. Začala sa doširoka usmievať.

„No vidím, že bolo až príliš dobre." Čo má vešteckú guľu?

„Prečo myslíš?" hrala som akože prekvapenú, ale ten sladký úsmev mi to stále kazil. Rozrehotala sa. Opierala sa o zárubňu so založenými rukami.

„No napríklad usmievaš sa, akoby si dačo vyviedla, si skoro bordová v tvári, o perách ani nehovorím a na krku máš cucflek." Do kelu skoro mi oči vypadli. Čože?! Hneď som nabehla k zrkadlu a obzerala som sa. Do kelu, fakt tam bol. Malý, ale bol tam.

„Ja ho zabijem."- zahundrala som si pre seba, ale aj tak som sa nemohla prestať usmievať.

„Tak?"

„Čo tak?"

„Čo ja viem, ako sa má Dano?"

„Mamíííí!" Mala som pocit, že si zo mňa robí srandu, ale správala som sa ako strelená, tak by som sa asi nemala diviť. Teraz som napríklad mala chuť plakať aj smiať sa zároveň. Asi to vycítila , lebo ma hneď objala.

„Ale to s tým cucflekom, si s ním vyjasním." Rozosmiala som sa.

**

Ležala som čerstvo osprchovaná pod perinou, sledovala mihotajúce sa svetielka z horiacich sviečok na stenách a myslela na Dana. Dnes to bol najhorší a zároveň aj najlepší deň, od kedy za mnou prišiel a pozval ma na lavičku. Dnes som si splnila tri priania, presne ako Popoluška. Ochutnala som jeho pery a presnejšie tú spodnú, na ktorú som mala už dávno chuť. Šahla som si na jeho zadok, to tiež splnilo moje očakávania a mohla som sa hrať s jeho vlasmi, ako sa mi zachcelo. Zase som sa chichúňala ako pripečená. Šírila sa mnou horúca vlna. Veronika mala by si sa hanbiť. Karhal ma môj vnútorný hlas. Slušné správanie ti nič nehovorí? Zmenila si sa na fanynku number one. Dotkla som sa miesta, kde bol cucflek, ani neviem, kedy ho urobil. Asi som sa naozaj zbláznila. Rozmýšľala som, keď sa človek zblázni, vždy sa pri tom cíti takto skvelo?

Cink.

Kto by to tak asi mohol o desiatej v noci byť? Rozosmiala som sa.

„Ahoj Popoluška."

„Ahoj."

„Musím sa posťažovať. Zvonček sa pokazil. Zvoním o dušu, až sa rodičia hnevajú a nič." Otočila som sa radšej a rehotala do vankúša, lebo aj na mňa za chvíľu asi zavolajú sanitku, že som sa zbláznila.

„ Počuj narcista, ja som Popoluška nie víla, neviem lietať. A jeden plemenný žrebec, čo sa mi núkal, že ma bude nosiť, neviem kde trčí.😀😀"

„Ani nevieš, ako rád by som bol pri tebe.😞" Joooj maličký aj ja.

„Aj ja mám reklamáciu."

„Hmmm, akú?"

„Dám ti hádanku."

„OK počúvam."

„Je to na mojom krku , má to fialovú farbu a mamka sa chce kvôli tomu s tebou porozprávať."

„Neviem."

„Cucflek na mojom krku, čo si mi urobil, ty narcista.😒"

„Ups.....ale ja za to nemôžem."

„Nie jasné, že nemôžeš."

„Naozaj! Ja nemôžem za to, že si taká chutná."

„:😊  😊  😊. " Po tele sa mi šírili zimomriavky pri pomyslení na jeho bozky na mojom krku.
"Lenže teraz budem musieť nosiť roláky kým to nezmizne. "

"Nemám rád roláky.😒😞 "

„Tak si nemal robiť hlúposti."

„No nič budem si musieť nájsť iné miesta, ešteže sa mi zväčšili možnosti.😉"  Chichúňala som sa nad mobilom.

„Čo robíš zajtra? Nemôžeme sa stretnúť?" Chlapec je nejaký žhavý. Zavzdychala som.

„Ideme ku starkej."

„Škoda."

„A kedy sa mám prísť porozprávať s tvojou mamkou o tom cucfleku? Aspoň ťa uvidím.☺😃"

„Veľmi sa neteš, mamka je ešte nebezpečnejšia ako ja."

„Keď mi dovolí byť s tebou aspoň chvíľu osamote, aj tak sa mi to oplatí."  Predstavila som si nás dvoch samých. Ahmmm......to si radšej ani nepredstavovať. Ešte, že mi do hlavy nikto nevidí. Musela som sa červenať, ako paradajka. 

"Asi by sme mali ísť spať."

"Aj tak nebudem môcť zaspať, nedostal som pusu na dobrú noc.😘"

"Tak choď popýtať segru.😀"

"No hej, tá by mi dala pusu na pár štychov."

"😃😃😃😀😀😀."

"Chcel by som zaspávať s tebou na pleci."  No..... tak ako včera, hlavou na jeho pleci a rukou na jeho srdci, ako na najmäkšom vankúši. Ale ráno tam nebol. Prišlo mi smutno.

"Prestaň, lebo mi bude smutno. A pri predstave, že by si tu ráno aj tak nebol, ako dnes ráno."

"Už by som to neurobil a ani nevieš ako mi je ľúto, že som odišiel."

"Mne viac, cítila som sa opustená.😔"

"Nie, nebuď smutná. Ak chceš Popoluška, prídem za tebou aj teraz.☺" smiala som sa, asi by toho fakt bol schopný. 

"To radšej nie, to by sa vysvetľovalo ešte ťažšie, ako ten cucflek.😀"

"Ja sa polepším,............ nabudúce urobím radšej dva cucfleky, aby sa jeden necítil tak sám."  Rozrehotala som sa nahlas. To by sa ti asi mamka nepoďakovala. Šašo!

"Tak to si rovno môžeš kopať hrob. Ani neviem, ktorá z nás dvoch by ťa odstránila skôr." Už som svoj rehot trochu  skľudnila.

"Mimochodom, nemám ani toľko rolákov."

"Dobre, dobre, sľubujem, že už si budem dávať  pozor, len sa na mňa nehnevaj." Pri pomyslení na jeho bozky na krku a čo pri nich cítim som sa ani hnevať nemohla. 

"Rozmyslím si maličký, ale už dobrú noc.😊"

"Dobrú  Popoluška a krásne sny o mne.😊"  Izbou sa opäť ozval môj smiech.

"Možno narcista.😉"