P.S. Nechcem Ťa

Poďme tvoriť

Zrazu prišiel ku mne bližšie, zdvihol ruku a prešiel mi prstom po končeku nosa.

„Takže, čo robíme?"- usmial sa na jeden kútik.

„No mali by sme ísť ešte do obchodu, a ty sa rozhodni, čo vlastne chceš urobiť." Otočila som sa a otvárala som dvere, aby som si odložila veci. Už som bola dnu zhodila som tašku vybrala si peňaženku a mobil.

„Ako myslíš, čo chcem urobiť?" Už som aj zamykala.

„No,.." pozrela som na neho, „... predpokladám, že si tie kvety nechceš nalepiť na seba." -zasmiala som sa, pri predstave , že by mal kvety vo vlasoch a na tričku.

„Takže, potrebuješ ich nalepiť na niečo, čo chceš dekorovať a to niečo potrebuješ kúpiť." Ešte stále mi bolo smiešno z predstavy odekorovaného Dana.

„Aha, dobre." Nastúpili sme do výťahu a viezli sa dole. Bolo ticho a priestor sa mi zdal zrazu dosť stiesnený. V svetle dopadajúcom zhora sa modrina pekne vynímala. Jej okraje už menili farbu do žltkasta. Takmer som na ňu zabudla. Dano sledoval môj pohľad.

„Pači sa ti?" spýtal sa s provokatívnym úsmevom. Pozrela som na neho so zdvihnutým obočím a pohľadom - to fakt? Provokuješ? Našpúlila som pery a vystrčila bradu..

„Hej. A vieš čo? Keď zmizne môžem ti urobiť hneď ďalšiu. Aspoň na mňa budeš môcť zase myslieť pri pohľade do zrkadla."

To sme už pristali na prízemí, tak som rýchlo prchala z jeho blízkosti, lebo v odrážaní mojich útokov bol pohotový. Kto vie, čo mu napadne. Za chrbtom som ešte počula: „Na to nepotrebujem modrinu." Radšej som sa tvárila, že som to nepočula, iba môj úsmev prezrádzal že hej.

Vybrali sme sa do toho istého obchodu, v ktorom sa to minule tak zvrtlo.

„Tak už vieš čo chceš urobiť?"

„Nemám tušenia, čo navrhuješ?"

„Ja neviem, čo by sa tvojej mamke mohlo páčiť." Navrhovala som foto rámček, alebo prútený venček na dvere. Na Danovom pohľade, bolo vidno, že mu je to úplne jedno. Typické pre mužské pohlavie.

Vybehli sme po schodoch a už sme sa prechádzali medzi regálmi. Dnes tu mali celkom dobrý výber, tak som na Dana naložila prútený venček, drevené krabičky, zopár drevených fotorámčekov, našla som bielu vyšívanú stužku a ešte aj sklenné rôznofarebné oválky, čo sa budú dobre lepiť. Mal plné ruky, vyzeral ako môj osobný nosič. Rozosmiala som sa.

„Vládzeš?" odfukoval a robil grimasy.

„Fakt toto všetko potrebujeme?"

„Nie, potrebujeme toho oveľa viac." Prevrátil očami. Rozosmiala som sa a nechala ho ešte chvíľu pri odfukovaní.

„Ale to ostatné už mám doma, takže môžeme ísť." Spokojne si vydýchol. Vydelila som mu jeden rámček, krabičku a venček, čo bude robiť on pre seba a ostatné som si zaplatila ja. A už sme odchádzali. Dano zobral tašku aj odo mňa. Na čo som zdvihla obočie.

„Hmmm gentleman?"

„Prečo, je na tom niečo zlé?"

„Nie, nie, nie je. Len nie každého by to napadlo."

Išli sme už smerom ku mne domov. Začalo mi stískať žalúdok, tak som sa to snažila zahovoriť.

„Prečo si vlastne nebol v škole?"

„Chýbal som ti?" Ach zase narcistické sklony. Uškrnula som sa a s trochu prižmúrenými očami povedala:

„Hej hľadala som ťa, aby som ti povedala, že to dnes ruším."