P.S. Nechcem Ťa

Ošetrovanie

Mám tu pre vás pekne dlhúúúúúúúú kapitolku.😊😊 Dúfam, že vám vystačí na celý víkend. Nerozdeľovala som ju, lebo som sa bála, že by ste si ma niektorá našla a prizabila 😨😮ak by som to sekla v strede a rozdelila. Tak si ju užite a dajte vedieť či sa páčila a prekvapila.😉

„No,áno?"- ozval sa Dano. Otočil sa pri tom ku mne a rozzipsoval mi bundu. Ja som stála ako primrznutý nešťastník. Stiahol ju zo mňa a zavesil na vešiak.

„Je tu aj Jakub?" - hlas sa približoval. Dano mi pozeral do očí. Musel vidieť môj strach a úzkosť, neznášam takéto situácie, som niekde, kde nemám čo robiť a ešte nemôžem ani utekať. Povzbudivo sa usmial. Stále mi hľadel priamo do očí, ich modrá farba s malými škvrnkami ma hypnotizovala.

„Nie, Kubo už išiel, ale mám tu niekoho iného." Nebolo počuť kroky, iba zvláštny šuchot. V otvore do haly som zaregistrovala pohyb. Odtrhla som pohľad od Danovych očí a otočila sa tým smerom.

Do chodby vošiel invalidný vozík. Sedela na ňom žena s polodlhými hnedými vlasmi, modrými očami a milým úsmevom, presne tak sa vedel usmievať aj on. Musela to byť jeho mama. Mala štíhlu postavu, okolo očí jemné vrásky a jedna noha na vozíku chýbala.

„Toto je Veronika. Veronika toto je moja mama." Bola som v šoku. Zabudla som v tom momente aj to, že som pred chvíľou spadla a všetko ma bolí. Tak preto je pre neho také ľahké ma niesť na rukách. Určite často krát pomáha mamke a prenáša ju. Som idiot. Spamätaj sa ihneď! Určite čumíš vyjavene, ako žaba na Sahare. Zaklipkala som očami, aby som sa trochu spamätala, zabudla som aj aká som vydesená. Usmiala som sa.

„Dobrý deň." Pozdravila som, asi trochu potichu. Mama sa usmiala a zdalo sa mi, že oči jej trochu zažiarili.

„Teší ma Veronika." Potom asi zbadala moje zrýpané ruky, ktoré som si ani ja ešte poriadne neobzrela.

„Preboha, čo sa stalo?" Hodila som očkom na Dana, on hneď reagoval, našťastie za mňa.

„Nika spadla na tých schodoch pred škôlkou, idem jej ošetriť rany." Starostlivo na mňa pozrela, mali rovnaký starostlivý pohľad.

„Nič vážnejšie ti nie je?" Stisla som pery do previnilého úsmevu.

„Nie. Som v poriadku, mala som si zavolať taxík, nechcela som otravovať." Usmiala sa.

„To je dobré, že sa nič vážnejšie nestalo a aké otravovanie? Danko tam v tej skrinke pod umývadlo je ......" vysypala názvy nejakých liekov či čo, ktoré som ani nevnímala.

„Hej, dobre." Pri tom sa zohol a rozzipsoval mi jednu čižmu. Do kelu, čo robí, strašne som sa zahanbila.

„Prestaň, to predsa........zobujem sa sama." Zohla som sa. Pokiaľ nepokrčím koleno mala by som to zvládnuť. Lenže bol rýchly a rozzipsoval aj druhú. Jeho mamka sa zasmiala. Už otáčala vozík späť do haly.

„Urobím vám horúcu čokoládu." - zavolala ešte.

Bola som z toho všetkého mimo. Akoby som pozerala na nejaký film a nie to prežívala. Stála som tam s lesklými doširoka otvorenými očami a nevedela, čo mám robiť. Pomaly mi dochádzalo, čo som práve videla, čo som sa dozvedela o Maličkom Dankovi. Čo sa stalo jeho mamke? Tak preto je tá chodba taká široká. Čo si o mne jeho mamka musí myslieť. Asi, že som úplne šibnutá.

Dano ma vzal na ruky. Chytila som ho bez rozmýšľania okolo krku. Otvoril jedny z dverí a vošli sme do kúpeľne. Svetlo sa automaticky zasvietilo. Kúpeľňa bola veľká, samozrejme v porovnaní s kúpeľňami v bytoch. Tmavohnedá dlažba a svetlé obkladačky dopĺňala mozaika z tmavohnedých, strieborných a sklenených štvorčekov okolo zrkadla, na vstavanom wecku, v sprche aj na čele vane. Na okne boli kvetináče s kvitnúcimi orchideami. Medzi vaňou a veľkým bezbariérovým sprchovacím kútom bolo rattanové dvojkreslo, kde ma Dano zložil. Teraz som bola naozaj ako jeho malá sestrička, ale asi tak škôlkárka. Otočil sa a hrabal sa v skrinke pod umývadlom, vytiahol nejaký dezinfekčný sprej, mastičky, leukoplasty, servítky. To všetko potom zložil predo mňa na zem a kľakol si. Chytil mi ruky a obzrel si ich. Až teraz som sa na nich pozrela aj ja. Jednu dlaň som mala zodratú a pozapichované v nej boli drobné kamienky a druhú ruku som mala poranenú zvrchu, tá vyzerala horšie, bola na nej už zaschnutá krv. Dano pustil vodu vo vani, vytiahol ručnú sprchu a pritiahol mi ruky nad vaňu. Oplachoval mi ruky, kým nezmizla zaschnutá krv, osušil ich servítkou a nastriekal dezinfekciou. Začalo to dosť štípať. Stisla som pery ,aby nevydala ani hlások, iba sa mi do očí tlačili slzy. Potom si ich ešte raz poobzeral.