P.S. Nechcem Ťa

Autobus

Kráčala som zo školy rýchlym krokom. Paťa sa ponáhľala ešte prezliecť a kúpiť niečo na opekanie. Kiko ju mal už čakať pred bytovkou. Mne sa trebalo tiež prezliecť, ale nemalo by to trvať dlho, veci som si už pripravila včera. Takže iba prehodím mikinu, bundu a vezmem vak s vodou, tyčinkami a dekou. Naozaj bolo dnes slnečno a výnimočne teplo na november.

„Ahoj." Pridal sa ku mne Dano, tiež  rýchlym krokom.

„Ahoj, nemusíš ma odprevádzať, na stanicu by som trafila aj sama."

„No chcem mať istotu, že nezdrhneš a nevyhovoríš sa na niečo." Mal pravdu stále som rozmýšľala nad tým, že to urobím.

„Zdá sa mi, že je tu porušované moje právo slobodne sa rozhodnúť." Celý čas sa veselo usmieval ako slniečko nad nami.

„Ale ty máš právo, slobodne ísť na opekačku s neodolateľným, pekným chlapcom." Strašne som sa snažila nesmiať, ale šklbalo mi kútikmi. Veselo popri mne kráčal, vlasy mu neposlušne poskakovali.

„Prečo si myslíš, že si pre mňa neodolateľný?"

„A nie som?" – hral prekvapeného. „ Hmmm, tak to budem musieť potom nejako napraviť." Žmurkol. Všade okolo neho iskrila dobrá nálada. Trochu ma ňou postupne nahlodával. Prišli sme k bytovke, otvorila som si vchod a vbehla dnu. Dano išiel za mnou.

„Neprenasleduješ ma tak náhodou?" povedala som s úškrnom, keď sa za nami zavreli dvere výťahu. Usmial sa tak sladko, s vycerenými zubami, proste reklamný úsmev, že som sa radšej odvrátila a pozerala na míňajúce sa poschodia. Konečne sme pristáli na mojom poschodí a ja som vybehla rýchlo von. Otvorila som dvere, zhodila tašku, topánky a vbehla do izby.

„Počkaj tu iba sa prezlečiem."

„A nemám ti pomôcť?"- neprestajne mal na perách ten sladký úsmev, divila som sa že ho ešte nebolia líca.

„Trhni si!" –schladila som ho pohľadom, čo mu vôbec neprekážalo a iba sa rozosmial. Rýchlo som za sebou zavrela dvere a prezliekla sa. Ešte som skontrolovala svoj zjav v zrkadle, poutierala spadanú špirálu, naniesla červenú pomádu, ktorú som si šupla aj do vaku, môžem ísť.

„Mám tyčinky, vodu, čo potrebujem ešte zobrať?" opýtala som sa ho.

„Iba seba." Usmial sa.

„Ozaj, kedy sa vrátime?"

„No o ôsmej nám ide posledný autobus." Trochu som sa zachmúrila.

„O ôsmej ide posledný, ale ide aj skôr, myslím, že o 6:45." Aha no, tak fajn, nejak to zvládnem.

„Môžeme."- zavelila som a vyrazili sme na stanicu.

Prichádzali sme ku zastávke, kde už stálo niekoľko ľudí a medzi nimi aj hlúčik dievčat a dvaja chalani, čo som predpokladala, že budú patriť ku Danovi, lebo mali na pleciach vaky, ku podivu väčšie ako naše. Jedno z dievčat sa otočilo, podobali sa s Danom, takže to bola určite jeho sestra. Hneď sa usmiala a kývla. Aj Dano kývol, na rozhovor sme boli ešte ďaleko. Začala som pociťovať nervozitu a strach, kde je Paťa? Obzerala som sa, ale nikde ani v úplnej v diaľke som ju nevidela.

„Hej, kľud." Žmurkol, Dano. No jasne tebe sa to povie, ty tých ľudí poznáš, zatiaľ čo ja nie. Začala som robiť grimasy a hrýzť si pery, ako sme sa blížili ku ostatným.

„Ahoj maličký." - zvolala veselo baba predo mnou. A mne bolo ihneď smiešno, keďže Dano bol od nej o hlavu vyšší. Dano prekrútil očami, ale usmieval sa, takže ho takto nenazvala určite prvý raz.

„Ahoj veľká sestra." – dal jej pusu na líce. To sa už na nás otočili všetci.

„Kto by nevedel toto je môj maličký bratček Danko." – dobre sa zabávala.

„Čaute, stačí Dano." – pozrel s úškrnom na sestru. „Toto je Veronika." – predstavil ma.

„Stačí Nika ozvala som sa." – neznášam zoznamovanie, neviem ako sa tváriť, silene som sa usmiala.

„Veľmi ma teší Nika, ja som Daniela." Mala dlhé vlasy tmavohnedej farby, bola vysoká asi ako ja, štíhla postava, oči mala skôr šedé, nie tak výrazne modré ako Dano, ale úsmev mali rovnaký.

„Daniel a Daniela, to znie veselo." Pobavilo ma to.

„No máme vtipných rodičov." Daniela vyzerala v pohode. Bola veselá a milá. Postupne sa začali predstavovať aj ostatní, podávali sme si ruky, ale po treťom mene som prestala vnímať. Potom sa už vrátili naspäť ku svojim debatám. Dano sa na mňa usmial.

„Čo?" – namietla som na jeho žiarivý úsmev.

„Vidíš, ani nebolelo."- zaškerila som sa a pokrútila hlavou.

Autobus mal prísť už o pár minúta a Pati nikde. Začala som nervózne pobehovať a vyzerať ju. Ale kde nič tu nič. Do kelu, kde si Paťa, čo si ma okašľala? Rozhodla som sa zavolať. Pata po šiestom zazvonení zdvihla.

„Ahoj, no kde ste? Za chvíľu je tu autobus." – povedala som s patričnou výčitkou v hlase. Na druhej strane Paťa fučala.

„Sorry Nika, ale ako sme bežali ešte niečo kúpiť, tak Kiko stúpil do jamy a vyvrtol si členok. Skúšali sme to rozchodiť, ale nedá sa, celé mu to spuchlo, teraz ho vlečiem na chirurgiu. Je mi to naozaj ľúto, ale nedojdeme."

„Nie, Paťa je ťa roztrhnem, to mi nemôžeš urobiť, súhlasila som s tým iba kvôli tebe."

„Prepáč, ja som sa tiež tešila, ale nadá sa." Do kelu, do kelu, do kelu. Tvárila som sa nešťastne a naštvane. Čo budem robiť?!

„Paťa!" zaskučala som.

„Nika prestaň panikáriť." Paťa funela a v pozadí bolo počuť ako Kiko skríkol auuu. Trklo mi, že asi to tiež nie je pre nich sranda, v piatok poobede chodiť po chirurgii a trochu som sa zahanbila, že myslím len na seba.

„Ok, tak sa držte, nech Vám to dobre dopadne."

„Neboj bude to fajn, uži si to." - a zložila.

Dano ma ustarostene pozoroval. Ja som sa pravdepodobne tvárila nešťastne a naštvane. Kývol hlavou a nadvihol obočie namiesto otázky- čo sa deje? Vzdychla som si.

„Paťa nedôjde. Kiko si vyvrtol členok, ako sa ponáhľali, takže teraz mieria na chirurgiu." Pozrel trochu vystrašene.

„Dúfam, že nemáš v pláne to teraz zrušiť a utiecť." Neodpovedala som, iba som si hrýzla peru. Mal pravdu, mala som obrovskú chuť to zrušiť. Cítila som sa zúfalo. Vytušil to. Milo sa usmial sa.

„Nie, nie, nie, to ti nedovolím, aj keby som ťa musel prehodiť cez plece a nasáčkovať do toho autobusu nasilu." Pri tej predstave som sa predsa len usmiala aj ja.

„Nie si ty náhodou násilnícky typ?"

„Nie, prehodil by som si ťa cez plece úplne nežne." Zatváril sa lišiacky. Potom zvážnel a vzdychol si.

„Nika, je mi ľúto, že Paťa nemohla, ale neboj bude fajn. Ja som sa na to veľmi tešil." Autobus už prichádzal. Ľudia sa zoradili do radu.

„Poďte ."- zakričala Daniela. Dano sa najprv súcitne  usmieval a potom to prešlo do úplne záludného a šibalského výrazu.

„Mám ťa prehodiť cez plece?"- pošepkal. Zasmiala som sa a pokrútila hlavou.

„Nie maličký Danko, nastúpim sama." A pohla som sa k dverám autobusu. No nebolo mi veselo, mala som strach ako toto celé dopadne.

Mám tu ďalšie pokračovanie a ako to už chodí všetko dopadne inak ako bolo v pláne 😉 Dano je vytešený, Nika vystresovaná 😀☺ bude to ešte zaujímavé. 😘