Zobudila som sa na bubnovanie dažďa na okno. Bola sobota, pod perinou pekne teplúčko a nemusím vstávať do školy. Proste idylka. Vzala som mobil, že si pustím nejaké pesničky do náladičky. Svietila mi správa na messengeri.
Dano: "Nemôžem kvôli tebe ani zaspať." Poslané o pol druhej v noci. A hneď mám dobré ráno. Žeby škodoradosť? Nechcelo sa mi myslieť na to, o čom asi rozmýšľal, že nemohol spať. Ale to, že myslel na mňa, to mi stačilo. Sukničky a šatičky, behalo mi po hlave. Započúvala som sa do hudby a spievala som niektoré refrény.
Z postele som sa vyteperila až pred obedom, ale nebola som jediná. Ani naši sa nehrnuli do práce, tak sme si urobili raňajky o pol jedenástej a ešte na obed sme boli v pyžamách.
"Čo budeme robiť?" - padla otázka. Nikomu sa nič nechcelo.
"Urobme si malý výlet, poďme do OC-éčka a dáme si tam niečo na obed, aj tak nám treba ísť na nákup."
"No jasné, ty si na nákupy vždy pripravená." smiala sa mamka.
"Ale no ták, veď ani tebe sa nič nechce. Dáme si kávičku v kaviarni." lákala som ju. "Alebo môžeme zájsť do čokoládovne." - žmurkla som na ocka. Videla som na nich, že ich nebudem musieť veľmi presviedčať.
"OK idem sa obliecť a ideme."- zahlásila som a vstala od stola. Pozerali na seba nechápavo, ale keďže neprotestovali, tak som to mala v suchu. Vonku sa ochladilo a lialo, takže žiadna suknička neprichádzala do úvahy. Niečo pohodlné a teplé. Vzala som si čierne skiny rifle a ostala stáť pred skriňou. Po obchoďáku nebudem chodiť v bunde, tú nechám v aute, takže čo? Z rannej správy som mala dobrú náladu a zájdeme aj na niečo sladké, tak môj výber padol na ružové tričko s nápisom Unicorns are real, ktoré to presne vystihuje, veselé a sladké. Bolo krátke a volne padalo od hrudníka dolu. Vlasy som si zopla do copa hore a niekoľko prameňov nechala von, nech mi neposlušne rámujú tvár, ešte mejkap, linky špirálu a lesk. Na krk som si zaviazala ametystový kamienok na koženej šnúrke. Spokojná.
"Môžeme ísť."- zakričala som. Aj oni už boli poobliekaní, hodila som na seba ešte čiernu koženku a vyrazili sme. V obchoďáku bolo kopec ľudí, ocko posedával na lavičkách pred butikmi a my s mamkou sme sa brázdili regále. V skúšobných kabínkach sme si potom robili srandičky, ak nám to nesedelo. Ocko hodnotil skúšané veci, no teda hlavne na mamke a donášal aj nové kúsky. Neviem, či to bolo tými pochvalami v piatok, ale moje pohľady padali na sukničky a šatičky a tak to aj dopadlo. Kúpila som si kvetovanú sukňu, čo sa rozširovala do áčka a vlnila nad kolenami, k tomu biely obtiahnutý top s všitou čipkou. Našla som jedne čipkované mini šaty, čo boli v zľave a náhodou mi úplne sadli, no nekúp to. A aj čierne čižmičky na menšom podpätku. Mamka za mnou vôbec nezaostávala. Dokonca aj ockovi sa ušla nejaká košeľa. Sadli sme si na pizzu, na čo sa ocko tešil asi najviac.
"Spokojná?" - opýtal sa ocko.
"Ešte nie, ešte pôjdeme na kávu a pre teba koláčik." - usmiala som sa doširoka.
"Ako vás poznám, tak ja si objednám a vy mi ho zjete."
"Hej a ty si potom objednáš ďalší ...a ďalší.... a ďalší." - všetci sme sa na tom smiali. Keď sme sa premiestňovali do kaviarne oproti išiel Jakub s nejakými chalanmi. Asi išli do kina. Videla som ako si ma premeriava od spodu nahor a zase dolu. Prišlo mi to smiešne, nakoniec kývol hlavou na pozdrav, za čo si vyslúžil hneď otázky od ostatných, že kto som. Smiala som sa na tom, keď už boli za mnou.
"To kto bol?"- FBI pátra, teda moja mamka.
"Jeden zo školy, chodíme spolu na divadlo." uspokojila som jej zvedavosť. Za chvíľu som si už chlípala karamelové late. Hmm to je pôžitok. Ocko si dal brutálne čokoládový zákusok a ako sa nemýlil, s mamkou sme mu ho zjedli a on si musel objednať znovu. Nakoniec sme ešte zašli na nákup potravín a s plnými taškami sa dotrepali domov. Svoje nové veci som si porozkladala na posteľ nech sa pokochám a išla pomôcť vykladať potraviny. Kúpili sme lososa na zajtra a na dnes večer veľa popcornu, lebo sme si naplánovali filmový večer. Milovala som vyvaľovať sa pri filme a jesť popcor.
Dnes sme si pozreli romatikuš komédiu. Zhasli sme svetlo, predo mňa som si postavila misku s popcornom a zahlobila som sa do kresla s dekou. Rehotali sme sa nahlas, až sa to ozývalo určite aj u susedov. Ocko to samozrejme nezvládol a zaspal. Už bolo dosť hodín, keď som zamierila do postele. Na telefóne mi svietila správa.
"Ahoj, ako dopadli nákupy?"- Dano, poslané to bolo asi pred hodinou, už nebol online. Ráno som neodpisovala, tak som sa rozhodla, že odpíšem teraz.
"Hmmm, máš dobrý prehľad." Kochala som sa ešte chvíľu vo svojich nových veciach. A ku podivu, cink. Vzala som mobil znova.
"No, Kubo ťa videl, tak mi písal."
"To sa nemáte o čom inom rozprávať?"
"No máme, ale zanechala si naňho asi dojem, keď mi ťa tak opísal." Prekvapením sa mi dvíhalo obočie. Bolo zábavné vtedy sledovať, ako sa na mňa s údivom kuká, ale že o tom bude písať Danovi?!
"A smiem vedieť ako ma opísal?" Zvedavosť je hnusná vec.
"Šťavnato.😀" No tak to mi pomohlo. Nedozvedela som sa nič. Ale bola som zvedavá.
"Definuj!" Nárokom som tam dala výkričník.
"Zvedavá?😁"
"Možno. Ale keď je to nejaké vaše tajomstvo, tak nechaj tak."
"Ale no. Ako keby si práve zosadla z motorky. S ružovým tričkom." Usmievala som sa ako slniečko. Nedostávam takúto spätnú väzbu na svoj výzor každý deň.
"Spokojná?"
"Áno."
"A čo si si nakúpila."
" Zvedavý?"
"Možno." ale , ale používa proti mne moju taktiku nepriamej odpovede. Rozmýšľala som, či budem robiť drahoty, alebo normálne odpoviem. Mala som dobrú náladu, tak som sa rozhodla pre druhú možnosť.
"Sukňu, šaty, čipkovaný top, čižmičky."
"Hmmm to znie skvele môžem vidieť?" Bola som v pokušení mu to sfotiť, ale je to chalan, je mu to v podstate jedno a aj tak by som mu to sfotila iba na posteli nie na sebe.
"Možno raz uvidíš."
"Prosím, prosím." Niečo ma napadlo. poskladala som veci do komínka a odfotila. Takže nebolo vidieť ani strih, iba trochu vzor látky a poslala. Čakala som vyškerená na jeho reakciu. A po chvíli prišlo:
" 😂Dostala si ma, fakt diki."
"Nemáš zač.😊"
"Takže mi neostáva nič iné iba čakať."
"Asi to už tak bude." zívla som si. Je čas ísť spať. napísala som: "ja už končím, idem už spať. Dobrú." Nechcela som sa bohvieako rozpisovať a vymieňať si milé frázy.
"No dúfam, že dnes aspoň zaspím. Aj keď, dnes ma bude asi strašiť ten motorkársky ohoz."
"Teba strašia motorkárske vizáže?😀" - veľmi ma bavilo si z neho uťahovať.
"Iba keď si v nich predstavím teba." nepáčilo sa mi, ktorým smerom to smeruje. Je čas to ukončiť.
"Dobrú."
"Dobrú noc Nika."
Viem, že to nie je žiadna pecka, ale nie každý deň sú vianoce :-) Niekedy sa len ide na nákupy a užíva deň:-)
YOU ARE READING
P.S. Nechcem Ťa
Romance"Nika, si fakt dosť nebezpečná." Pozerala som naňho neisto a zahryzla si do pery. "A to je dobre, alebo zle?" Chrapľavo sa zasmial prešiel pohľadom každý detail mojej tváre, vzdychol si. "Nebezpečne vzrušujúca, mám pocit, že sa z teba zbláznim." ...
