P.S. Nechcem Ťa

Po prázdninách opäť v škole

A ide sa do školy. Po prázdninách a nič nerobení sa mi veľmi nechcelo vstávať. No teda, nedá sa povedať, že sme úplne nič nerobili. Boli sme párkrát na prechádzke v lese aj pri jazere, na rodinných návštevách, v kine, v meste na káve. Lenže väčšinou sa nešlo spať skôr ako o jedenástej, dvanástej, takže dnešné vstávanie bolo ozaj kruté. Ale už som sa do školy naozaj tešila. Pripravila som si nové veci, ktoré som dostala pod stromček. Mäkký biely pletený sveter, ktorý mal dlhé rukávy, takže som si mohla schovať ruky, čo sa mi neskutočne páčilo. Dlhý náhrdelník s kovovými pierkami, k tomu som mala aj visiace náušnice. A výborný úlovok týchto Vianoc vysoké kožené čižmy. Samozrejme som si vzala aj najkrajšie vianočné prekvapenie, náramok pre Popolušku. Predpoklad bol, že dnes to s učením preháňať nikto nebude a zajtra sme už mali cestovať na vystúpenie. A to s prespávačkou. Už teraz som cítila v žalúdku vibrácie z toho, ako to všetko dopadne. Špirálu, líčka, lesk na pery a môžeme ísť.

Pri skrinách ma už vyčkávala Jana.

„Ahoj." Vyzerala naradostene.

„Ahoj, čo tak žiariš?"

„Už som sa doma nudila. No a..."- usmievala sa naširoko.

„No a?"- zopakovala som. Ona sa len naďalej usmievala. Och, ju treba k tomu, aby to vyklopila stále presviedčať. A pri tom to povedať strašne chce. Prekrútila som očami.

„No už to povedz a to rýchlo."

„Bola som s Tomášom von."

„Gratulujem. Ale veď už ste boli aj predtým." Asi som ju trochu sklamala, lebo sa hneď zaškerila.

„Oj, nebuď taká, to ma odprevadil a tak. Ale tentoraz ma pozval na rande tak ozajsky."

„A kde ste boli?"

„V kine."

„Wau." - uznanlivo som nadvihla obočie.

„No film, akože nič moc, ale z ničoho nič, keď zhasli svetlá tak ma chytil za ruku a držali sme sa celý čas." Už mala zase na perách blažený úsmev. Napadlo ma, či aj ja mám takýto výraz, keď myslím na Dana.

„Čauky, čauky." - priletela k nám Paťa ako víchor. Hneď sme jej zvestovali o Janinom rande.

„Super, super."- zhodnotila Paťa. Rozobrali sme potom všetky naše vianočné darčeky. Samozrejme každá mala aspoň jeden z tých darčekov na sebe. Paťa červenú károvanú košeľu do poly stehien a Jana svetlomodrý zavinovací svetrík s všitými korálkami okolo krku. Ani sme sa nenazdali a už zvonilo. Keď sme sa lúčili, tak mi ešte Paťa šepla.

„Ešte s tebou musím porozprávať, o premiére."- a už odchádzala preč. Ach čistá Paťa. A čo ja teraz s tým? Teraz budem musieť celý čas myslieť na to, čo mi asi tak chce povedať. Vzdychla som si.

Ako som predpokladala, aj učitelia sa po prázdninách štartovali do učenia pomalšie. Trochu sme rozprávali skoro na každej hodine, kto, kde trávil sviatky a trochu sme písali poznámky. Paťa sa neukázala na na ďalšej prestávke, dokonca ani na tej ďalšej. Ja som za ňou nechcela ísť, lebo chodila do triedy s Leou a Danom. No bola som už trochu zvedavá, čo mi to chcela povedať. Dočkala som sa však až pred obedom, keď som si odkladala veci do skrinky a Jana zmizla na wecko.

„No, čo si mi chcela povedať?"- netrpezlivo som prestupovala z nohy na nohu.

„Ty si sa bozkávala s Danom?" Skoro mi oči vypadli, túto otázku som nečakala. Ona to nevidela? No bolo to vzadu, keď už všetci utekali na javisko, ale .......

„Prečo?" - vyletelo zo mňa namiesto odpovede. Nadýchla sa ako pri výsluchu.

"No , keď sme si prišli do šatne po veci, bola tam veľká debata o tom ako si sa na Dana vrhala a začala ho bozkávať, až kým ťa neodstrčil a neutiekol na javisko." Začínala som mať z toho nepríčetný výraz v tvári, ťažko som predýchavala. Netrebalo sa pýtať, kto spustil takúto debatu. No začínal sa mi z toho dvíhať žalúdok. Musela som si normálne sadnúť. Čumela som do blba. Paťa si prisadla.