P.S. Nechcem Ťa

Zatancovať si

V pondelok som na seba nahodila kilo mejkapu, aby som zakryla pomaly odchádzajúce škrabance. Obliecť sa dnes nejak sexi, s odreninami a krívajúc by bolo viac než smiešne. Dať si vyťahanú mikinu, sa mi však tiež nechcelo. Nakoniec som zvolila tmavomodré rifle, čierne tričko s červenou ružou a navrch som hodila ešte rifľovku. Takmer motorkársky vzhľad, čo sa k odreninám- cestnému lišaju hodí. Ešte rúž, aby bolo vidno, že mám aj pery. Tie dva dni doma, mi čo sa týka školy a známok veľmi nepomohli. Čakali ma písomky, ktoré mi určite nebudú odpustené.

Pred školou som stretla Paťu, hneď si robila srandu.

„Nika ty si iná čaja, ale keď budeš chcieť na budúce zaujať, tak si vyber menej bolestivý spôsob." - obe sme sa na tom smiali. No pri mojej krívajúcej chôdzi ju asi nakoniec premohol aj súcit.

„Bolí ťa to veľmi?"

„Už sa to lepší."

Pri skrinkách bola Jana. Keď ma videla prichádzať. Až si zakryla ústa.

„No ty vyzeráš ."

„Diki, diki, to presne som potrebovala počuť."

„Joj, ja som len nečakala, že...., no že to bude až také zlé." Prekrútila som očami.

„No moja polhodinová snaha zamaskovať sa asi vyšla na zmar." - urobila som grimasu. Paťa sa smiala a Jana sa trochu hanbila. Mne bolo z toho tiež trochu smiešno.

Na druhej hodine som sa dopočula, že učiteľka matiky sa vyjadrila, že hneď ako prídem, budem písať písomku. Rýchlo som išla za Paťou, aby mi pozháňala niekoho, čo už písal a vie to počítať. Tak som stála pri skrinkách s Janou, Paťou a Zuzou a nechala si vysvetľovať príklady, aby som to napísala čo najlepšie, lebo jednička by sa mi naozaj šikla. Bola som v plnom zaujatí matematickými výrazmi, keď k nám prikvitol Dano.

„Ahoj." Chcela som to pochopiť a tak som na neho iba mrkla.

„Ahoj." -odzdravila som a ďalej sa bavila o matike. Chvíľu stál, usmieval sa na jeden kútik, čo som mohla zachytiť iba v periférnom videní, potom mi chytil ruky, dvihol, poobzeral si ich. Dievčatá vyvaľovali oči, ja som ale ďalej mlela o matike, už som mala iba pár minút na to, aby som to pochopila. Potom mi odhrnul vlasy z líca, prešiel tak chrbtom prsta po obryse tváre. Nemôžem povedať, že som to nevnímala, lebo som cítila každý dotyk a teplo ktoré z neho vyžarovalo sa rozlievalo do celého tela, ale určite to na mne nebolo vidieť. Ostro som sledovala Zuzu a každé jej slovo, aj keď ona vyzerala z Danovej spoločnosti dosť vykoľajená. Potom prešiel jemne po zamaskovaných chrastách. Dievčatá už kukali vydesene, že mu nevenujem pozornosť.

„Vyzerá to celkom v poho." Otočila som sa naňho a zahľadela do jeho očí, ktoré ma hypnotizovali. Ja viem prečo som to doteraz nechcela urobiť, lebo sa stačí pozrieť a už sa v jeho pohľade celá strácam a písomka z matiky mi niekde uteká. Pozeral sa na mňa šibalsky, musel vedieť ako to vyzerá a pôsobí na priľahlé osadenstvo, ach narcista. Usmiala som sa.

„Hej celkom pekne sa to hojí." Trochu som prižmúrila oči a našpúlila pery, aby mu došlo, že mám teraz niečo dôležité. Rozosmial sa.

„Fajn." -žmurkol na mňa a už ho nebolo. Otočila som sa naspäť ku dievčatám. Ak by sme boli v animáku, tak by mali sánky až na zemi a oči dvadsať centi vyskočené z hlavy.

„No pokračujme."- jemne som naznačila účel nášho stretnutia. Ale ich to vôbec nezaujímalo.

"To čo bolo?"

"Hej."

"A ty nič?" Takmer sa prekrikovali.

"Hej, kľud. Derivácie sú teraz na programe pamätáte?"