P.S. Nechcem Ťa

Na chodbe

Po víkende opäť v škole. Na chodbách bolo plno. Všetci sa presúvali ku skrinkám a do tried. Všade vládol hluk. Dano by už mal byť tu. Tešila som sa, že ho uvidím. Ten jeho úsmev na jeden kútik a pohľad spod obočia. No nebol tu. Nikde nebolo vidieť tie jeho blonďavé neposlušné vlasy. Pri skrinkách sa akurát prezúvala Jana, tak som zamierila rovno k nej. Prekecli sme o víkende a Jana hneď začala ohľadne písomiek. A moja dobrá nálada bola fuč. S učením sa to naozaj začalo kopiť, každý učiteľ potreboval dohnať známky ku polročnému vysvedčeniu a už bol koniec novembra. Keď sa odpočítajú vianočné prázdniny, tak veľa času neostávalo. K tomu by sme mali mať vystúpenie z divadla ešte pred prázdninami, to znamenalo naozaj kozmickú rýchlosť na nácviky. Tak som vypla aplikáciu Dano a dala sa do módu učenie a už som ho pohľadom nehľadala. Po tretej hodine sme schádzali po schodoch a mala som predsa možnosť ho vidieť. Mihol sa len na chvíľu po chodbe a zašiel za roh. Bol bledý a pochudnutý. Naozaj bolo vidno, že bol chorý, trochu som mala výčitky, že ja som pre neho neurobila to, čo on pre mňa. Ale veď ja ani neviem, kde býva. A čo ak by bol niekto u nich doma? Čo by som povedala? Ahojte ja som jeho obdivovateľka. Uškrnula som sa a pokračovala v ceste.

Piata hodina geografia. Ja ako zodpovedná osoba som išla po mapy. Pred kabinetom som si odstála hodnú chvíľu, neviem či bol učiteľ na kávičke, alebo čo. Mapy som dostala tesne pred zvonením. Na chodbe sa to už vyprázdňovalo. Vykračovala som si do triedy a niesla dve mapy. Zrazu som zakopla, ani neviem o čo, musela byť jedna dlaždica o trochu vyššie. Alebo mám prirodzený talent sa potknúť aj na rovnej zemi. Zatackala som sa, mapy mi s poriadnym treskotom spadli a kotúľali sa dole schodmi. Ešte mi dajú uhradiť, že poškodzujem školský majetok. Musela som vyzerať ako mantava. Počula som rehot. Ani sa nedivým, určite to vyzeralo smiešne. Obzrela som sa a uvidela Kuba ako sa rehoce na konci chodby. Somár. Rýchlo som prebehla očami celú chodbu, či ma pri mojej úžasnej činnosti poškodzovania máp nevidí aj Dano. Nebol tam. Našťastie široko ďaleko nebol ani žiadny učiteľ. Zbehla som dolu schodmi, zobrala mapy a utekala do triedy. Len čo som mapy zavesila na tabuľu, otvorili sa dvere a nabehol dnu aj učiteľ. Po tomto malom aerobiku som si konečne sadla do lavice. Vyvolal dvoch ľudí, tak som mala kľud. Zaradila som šetrný mód a driemala s otvorenými očami. Prebudilo ma až, keď učiteľ začal diktovať poznámky. A tých ku podivu nebolo málo. Dokonca neprestal ani po zvonení a diktoval si kľudne ďalej. Prešla pomaly polovica prestávky kým skončil. A mňa čakal ďalší aerobik s mapami. Rýchlo som ich zbalila a utekala hore do kabinetu. Jasné, že ani tentokrát tam nikto nebol a ja som tam stepovala hodnú chvíľu, kým došiel učiteľ a mohla som ich odovzdať. Keď som bežala dolu schodmi, už zvonilo. Spoza rohu vyšiel Kubo a divne sa usmieval. Nechápala som prečo. Kvôli tomu ako mi popadali mapy po schodoch? No nič, nebudem to riešiť. Zabočila som do chodby. Prešla som popri stene, kde boli dvere do weciek. Zrazu ma chytila niečia ruka a potiahla do výklenku, kde začínali skrinky. Z úst sa mi vydralo iba tiché: "Čó?" V sekunde mi došlo, prečo sa Kubo tak usmieval. Danovi žiarili oči napriek tým obrovským kruhom pod nimi a na tvári mal šibalský úsmev. Druhá ruka sa mi omotala okolo pása a pritiahol si ma tesne k sebe. Nestíhala som ani reagovať. Srdce mi bilo niekde až v krku a aj keby som sa neskutočne snažila, nepodarilo by sa mi skryť ten pocit šťastia, ktorý ma zaplavil. Vyjavene s obrovským úsmevom som na neho hľadela. Rukami som sa opierala o jeho hruď.

„Takže som ti chýbal iba trochu?" - pošepkal výhražne.

„Iba toľko." Ukázala som asi tak päť centimetrov medzi prstom a ukazovákom, nadvihla som obočie.

„Tak s tým musíme niečo urobiť."- zasmial sa a vzápätí ma objal, jednou rukou ma držal a kolo drieku a druhá ma hriala vzadu medzi lopatkami. Hlavu sklonil na môj krk. Zacítila som na ňom teplé pery. Zabudla som  dýchať z toho, ako mnou prechádzali zimomriavky a začal mi dochádzať kyslík. Prudko som sa nadýchla, zacítila som jeho vôňu, to mi veľmi v pravidelnom dýchaní nepomáhalo a v kombinácii s tou tesnou blízkosťou, keď som cítila teplo jeho tela....... Pripravovalo ma to o zdravé myslenie. Môj plyšový macko na túlenie. Moje ruky neposlušne zablúdili na jeho chrbát a opätovali objatie. Ešte raz som vdýchla jeho vôňu, ešte malú chvíľu, kým začnem používať zase svoj rozum. Nechcelo sa mi do toho, ale chodbou sa v diaľke začali ozývať rázne kroky nejakej učiteľky.

„Dano, veď už zvonilo." - šepla som prosebne. Nedovolil mi vzdialiť sa z  objatia ani o centimeter. Zasmial sa mi do krku a jeho dych ma pošteklil.

„No dobre, ale to s tým maličkým Dankom si ešte vyjasníme." - zašepkal, jeho pery pristáli na mojom krku, povolil objatie, sladko sa usmial a zmizol za rohom s iskričkami v očiach. Konečne som sa zhlboka nadýchla so zavretými očami. Nohy sa mi triasli, chytila som si ramená. Zdalo sa mi, že ešte vždy cítim na krku jeho pery.

„Veronika, je Vám niečo?" - ozval sa chodbou zvonivý hlas učiteľky slovenčiny. Otvorila som oči, no do kelu.

„Nie, už idem." Vybrala som sa rýchlym krokom do triedy.

Celú hodinu som sa nemohla na nič sústrediť, písala som jak tatár, v zošite sa mi množili chyby a škrtanice. Pred očami sa mi stále dookola premietal jeden a ten istý film, ktorého som ešte pred chvíľou bola hlavnou hrdinkou. Je to šialenec. Vkuse som vzdychala, chytala sa za krk a potom čelo.

„Ak je vám zle Veronika povedzte." - ozvala sa ku mne učiteľka. No super, fakt musím vyzerať ako zmyslov zbavená, tak o takúto pozornosť som naozaj nestála.

„Nie , už je to v poriadku." - povedala som nakoniec, keď na mňa smerovali už asi všetky oči triedy. Mala som chuť sa schovať pod lavicou. Maličký Danko ty si mi riadne zavaril.

Na obede som Dana nevidela, ani potom po škole. Vybrala som sa teda  ako obvykle s Janou a Paťou. Paťa už básnila o zajtrajšej skúške a robila si starosti z písomky zo sloviny. Tá robila starosti aj mne, lebo dnešné opakovanie som po Danovom objatí akosi nezvládla. Dohodla som sa s Janou, že mi ofotí poznámky a rozlúčili sme sa.

Pípla mi sms.

*To vyjasňovanie budem musieť odložiť na budúce, dnes musím ísť bohužiaľ na tréning. Ale neboj nezabudnem. Dano*

Ja ti dám také vyjasňovanie! Veď to ja ti musím vyjasniť, čo okrem nosenia na rukách ešte v škole robiť nemáš. Lebo potom sa z toho nedokážem ani spamätať. Zahryzla som si do pery , bolo mi to trochu ľúto. Ale, keďže ma jeho objatie zbavuje zdravého rozumu, asi je to takto dobre. No môj malý čertíkmi nedal pokoj, tak som odpísala.

*Na vyjasňovanie radšej zabudni maličký Danko.* Usmievala som sa ako slniečko.

Zdravím, komu bolo ľúto za objatím tak si to vychutnajte😊😍, Danko totiž vyzerá, že ho to baví.😍