P.S. Nechcem Ťa

Ja ťa tak neznášam

Celý deň som bola ako na ihlách. Toľkokrát som si povedala, prestaň blbnúť, veď predsa o nič nejde, veď sme už spolu boli nie raz. Ale potom som si spomenula na naše posledné stretnutie s nákupmi a tam sa stalo toho teda fakt dosť. A bola som zase v pokušení to celé zrušiť a niečo si vymyslieť. Nerozptýlila ma ani písomka z matiky, aj vtedy medzi počítaním, ma napadali výhovorky, ako to celé odrieknuť. Dana som našťastie nestretla, teda na jeho šťastie, lebo by som s veľkou pravdepodobnosťou k nemu došla s výhovorkou, že to dnes nepôjde. A tak mi neostávalo nič iné iba ticho trpieť, čo sa z toho vykľuje.

Na obede si k nám prisadla Paťa. Oni si dali skúšku aj včera, keď som ja išla na výtvarku, tak mi zvestovala, že už to majú v pohode nacvičené a na budúce pôjdu už so mnou, teda mojim spevom.

To mi veľmi náladu nezlepšilo, teraz som sa už mohla obávať dvoch vecí. Nielen stretnutia s Danom, ale aj spevu pred ľuďmi.

„Tebe čo je?" – zalúskala mi Paťa prstami pred nosom. „Si ako mŕtvola."

„Ale,... keď ma nútiš spievať pred ľuďmi."

„Hej, hej, zatiaľ iba pred našou kapelou. Pred ľuďmi až na predstavení." – zasmiala sa na svojom vtipe.

„Fakt diki, diki, Paťa, hneď mám lepšiu náladu."

„Prestaň, uvidíš po vystúpení z teba bude taká hviezda, že budeš rozdávať autogramy."- smiala sa na svojich vtipoch ďalej.

„A Lea bude oproti tebe nikto." Mala som chuť do nej hodiť tú buchtu čo som mala na tanieri. Jej sa to povie už neraz vystupovali s kapelou, ale ja a moja panika.

„Hej hviezda, hlavne keď z trémy neotvorím ústa, až potom budem hviezda."

„Tak do teba kopnem a budeš spievať nasilu." - no zjavne sa bavila a nikto ju nemohol zastaviť, tak som sa iba uškrnula.

Po obede sme išli spolu s Paťou aj Janou domov. Po Danovi ani chýru. Tak teraz som bola úplne vykoľajená. Asi z toho, že som sama nevedela, z čoho mám byť nervózna viac. Či z toho, že príde, alebo z toho, že nepríde a nedal ani vedieť prečo. Tak či tak som mala nervy na dranc. Paťa niečo rozprávala o divadle a Jana sústredene počúvala. Došli sme na koniec našej spoločnej cesty a rozlúčili sme sa. Blížila som sa ku bytovke. Obzerala som sa, či ho niekde nezbadám. Nebol opretý o múr s jednou nohou pokrčenou, nebežal za mnou a vykukla som aj na lavičku, ani tam nesedel. Do kelu, celý čas sa obávam, som nervózna a on nakoniec ani pán narcista nepríde. Ach... bola som naštvaná sama na seba, veď som chcela aby sa to nekonalo, tak prečo som naštvaná. Presná formulácia tejto situácie by bola – som naštvaná, že som naštvaná a že to čo som chcela som dosiahla, už som sa celá zamotala. Otvorila som si vchod a vošla dnu. V duchu som penila. Stála som vo výťahu a pred očami sa mi mihali poschodia. Konečne, výťah zastal. Dupala som si s nervami po chodbe.

„Ahoj." ozvalo sa zozadu. Podskočila som a zvýskla, strašne som sa zľakla. Otočila som sa tým smerom Dano sedel na schodoch za výťahom a práve sa postavil.

„Aaaaaa, do frasa Dano ja ťa tak neznášam." vyšlo zo mňa spolu so všetkými nervami, čo sa vo mne za celý deň nahromadili. Ostal stáť celý prekvapený. Stál tam, stál tam celý vážny, ani sa nepohol. Asi som to prehnala, ale ..., ale...on....... nenapadalo ma žiadne ospravedlnenie.

„Veľmi som sa zľakla." Povedala som napäto, ale už potichšie. „Čo tu robíš?"

„Čakám na teba." No to je fakt, čo iné by tu robil. Bolo medzi nami trápne ticho, obaja sme boli akosi urazení, nahnevaní a napätí.

„Ale prečo tu?" –povedala som vyčítavo.

„Dnes som nebol v škole, tak som nevedel kedy skončíš a bál som sa, že som ťa už nestihol, tak som skúšal, či nie si náhodou už doma." To znelo logicky. Hovoril to potichu. Och začala som sa cítiť ako xantipa, čo sa na neho vykričala pre nič za nič. A on mi pripadal ako šteniatko, čo sa veľmi tešilo a dostalo miesto pochvaly krik. Pri predstave Dana ako šteniatka som sa musela usmiať. Z neho by bolo pekné šteniatko s veľkými modrými očami. Môj úsmev sa rozšíril ešte viac.

Vzdychol si a trochu nasilu sa usmial.

„Nika?!"

„No?"

„Už mi prosím nehovor, že ma neznášaš." Došlo mi, že toto mu asi vykrikovala Saša. Vzdychla som si, ale keby si vedel aká som celý čas napätá a ako sa bojím. Radšej som sklopila zrak.

„Dobre, ale ty ma už nestraš." Zase sa pokúsil o úsmev, už mu to išlo lepšie.

„Dobre, nebudem." Stáli sme tam ako dvaja chudáci, čo nevedia ako ďalej.

Nuž niekedy veci vypália inak, ako by sme chceli a práve vtedy, keď by sme to veľmi chceli tak to dopadne na.....