P.S. Nechcem Ťa

Deň R

Teraz nezvyčajne pokec na začiatku, takže prekonala som sa a mám ďalšiu časť, ale ak čakáte , že bude veselá tak, bohužiaľ ju radšej preskočte, lebo nasledujúce dve časti moc vtipné nebudú , ale musia tu byť, inak by to nemohlo pokračovať :-)

Konečne doma! Zabuchla som za sebou dvere a spustila sa na zem rovno na chodbe. Nevládala som sa ani pohnúť. Mala som dosť, dosť toho pokrytectva a celého tohto falošné sveta, kde ma ľudia čo ma ani nepoznajú nazvú defkou a myslia si, že ma môžu súdiť. Tak veľmi by som teraz potrebovala objatie, ale ten ktorý ma objímal bez výhrad, tu už nebol. A Dano? Ja neviem, čo si o ňom vlastne mám myslieť, ale to čo sa udialo............... on sa pre mňa stal proste nedostupným. Zo začiatku som ho brala ako zlý žart, potom si ku mne nejak skúšal nájsť cestu a dokonca som začala uvažovať nad tým , že mi je pri ňom dobre, ale nikdy sa nezmení to, že on je playboy a ja som iba tŕň v päte, pre mnohých. Pozrela som na seba do zrkadla. Sedela som na zemi, ako kopa nešťastia.

Dobre, dosť bolo sebaľútosti! Si v tom naozaj dobrá, ale každému je to jedno a nič tým nedosiahneš! Vyplazila som na seba jazyk. Blbá, blbá a naivná! Stačí!

Vstala som a vliekla sa do svojej izby. Zhodila som tašku na zem, chvíľu som na ňu ešte hľadela a rozmýšľala či si vytiahnuť učenie. Teraz nie som schopná sa na nič sústrediť. Pozerala som na fotky, kde sme sa s Radom objímali. V piatok to bude rok čo zomrel. Chýba mi, stále mi chýba. Otvorila som skriňu a vytiahla som zo spodnej poličky čiernu mikinu. Nechal si ju u mňa, keď sme sa naposledy stretli. Povedal, že nevadí, vezmem si ju nabudúce. Ale žiadne nabudúce už nebolo. A zrazu mi prišli všetky tie ohováračky, klebety a ubližovanie strašne smiešne a nepodstatné. Obliekla som si ju a ľahla si na posteľ. Aspoň trochu sa cítiť ako v jeho objatí.

Ďalšie dni prešli akosi rýchlo, nemusela som riešiť Dana ani Kuba, lebo neboli v škole, tak to bolo ľahšie, nad tým všetkým nerozmýšľať. Iba občas som zachytila Leu a jej spokojný, až triumfálny pohľad, nad čím som sa iba pousmiala. Vzala som si do školy knihu a cez prestávky som radšej čítala. Inak dobrá výhovorka, aby sa človek nemusel rozprávať a vysvetľovať svoju depresívnu náladu a to prečo sa nerehoce nad oplzlými vtipmi spolužiakov. Na divadle chýbali športovci a ešte zopár ľudí, tak nám učiteľka dovolila odísť na skúšku s kapelou a pódium si prevzala Lea a spol, kde skúšali svoje tanečné kreácie. To bolo celkom fajn. Začali sme nacvičovať niektoré z ich vlastných skladieb. Ako speváčka som si mohla vyberať a keďže veľmi super a pozitívnu náladu som nemala, tak som vybrala pesničky o bolestivom rozchode a druhú o smutnej vode.

Dano mi napísal aj v stredu, aj vo štvrtok na facebook: Ahoj ako sa máš? Sedela som a pozerala na mobil ako zhypnotizovaná. Predstavovala som si čo asi robí, ako sa má? Ale povedala som, že ho nechám na pokoji a bude to asi takto lepšie, tak som nakoniec neodpísala a radšej som mobil vypla.

Konečne piatok. Ocko bol už doma a chystali sa spolu s mamkou von na nejakú ochutnávku vín, trochu mimo mesta. Mamka sa ma niekoľkokrát pýtala, či to tu sama zvládnem. Nie , že by som bola malé decko, čo nemôže byť samo v byte, lebo niečo vyvedie, ale vedela, čo je dnes za deň, tak ma nechcela nechať samú. Lenže oni sa na tú ochutnávku tešili už dlho a ja budem predsa doma a zvládnem to. Obaja sa pekne nahodili. Mamka sa niekoľkokrát uisťovala, či som predsa len v pohode a nakoniec sme sa dohodli, že predsa sme na telefóne, tak keby niečo, tak si zavoláme. Rozlúčili sme sa a ja som ostala sama. Sama so svojimi myšlienkami a spomienkami.

Pustila som si film Kniha života. Úplne nenápadne o mexickej oslave dňa mŕtvych, kde je krásna myšlienky, že na mŕtvych je potrebné spomínať s radosťou, aby sa na nich nezabudlo a neodišli do krajiny zabudnutých. Zapálila som si sviečky a uvarila čajík. Priznávam, ten film som videla už niekoľkokrát a stále sa mi páčil, aj pesničky v ňom boli pekné. Obliekla som si Radovu mikinu, aby som sa cítila, ako v jeho objatí a vytiahla svoju krabicu spomienok. Bola plná blbostičiek, čo mi nakúpil, listov od neho. Na začiatku mi ešte písal listy, boli plné gramatických chýb, ale bolo to veľmi milé a romantické a boli určené iba mne. Vysušené ruže, čo mi daroval na Valentína, blahoželanie na narodeniny, náhrdelník.... Každá vecička skrývala kúsok z neho, nejakú spomienku na to, čo sme spolu prežili. Prekladala som ich jednu po druhej a spomínala. Aj keď som sa snažila jeho deň úmrtia oslavovať, po tvári sa mi kotúľali slzy. Ale teraz predsa môžem, teraz sa nemusím pred nikým na nič hrať. Film pomaly skončil. Zapla som si už iba hudbu z mobilu cez malý repráčik a vzala do ruky náš album. Dala som ho vyrobiť na jeho narodeniny, jeden pre neho a jeden pre seba. Boli tam všetky naše fotky, čo nás nafotil jeho kamoš, teda také umelecké, ale aj naše selfie z mobilu a doplnené boli citátmi. Pri jeho výrobe so strávila skoro týždeň.

Zvonil mi mobil. Mamka. Chce sa uistiť, že som v poho a oni sa nemusia ponáhľať. Hlboký nádych, odkašľať si a:

"Ahoj." V pozadí som počula hurhaj a hudbu. Opýtala som sa ako sa majú. Mamka trochu opísala, ako to tam prebieha, a pýtala sa či môžu ostať dlhšie, lebo to nie je ešte ani v polovici. Donekonečna sa uisťovala, či mi to neprekáža a ja som sa snažila s čo najveselším hlasom povedať, že nie a nech si to užijú a až po dlhej debate teda zložila.

Zase som sa zapozerala do albumu. Aha fotka, na ktorej sme na strome. Spomenula som si, ako som sa skoro zrúbala zo stromu, lebo som po ňom hádzala mach. Vyprskla som do smiechu cez slzy. Zase mi zvonil mobil. Neznáme číslo?!

"Prosím." ozvala som sa neutrálne.

"Ahoj Nika." skoro mi odpadla sánka. Dano! Odkiaľ má moje číslo? Bola som ticho.

"Nika potrebujem s tebou hovoriť, je mi jedno, že je neskoro, priprav rodičov, že prídem. Za chvíľu som tam." To snáď nie! To ako? Prečo? Nechápala som, čo som vlastne počula.